Sústredenia v Španielsku a Juhoafrickej republike, Majstrovstvá sveta v polmaratóne v Anglicku, leto v Riu. Rodená východniarka atlétka Katarína Berešová, od septembra 2016 Pejpková, pobieha z miesta na miesto a zbiera skúsenosti, medaily i zranenia. „Vďaka“ tomu poslednému skončila na olympiáde na 107. mieste so svojim najhorším maratónskym časom 2:50:54. Úsmev z tváre jej to však nevzalo. Je šťastná, že dobehla do cieľa a teraz sa môže naplno venovať liečbe a sem-tam poskytnúť aj nejaký ten rozhovor. Napríklad tento.
Športuješ celý život. Z volejbalu si prešla k 10 km behu, potom nasledovali polmaratóny, maratóny. Ak by si nebola atlétkou, čomu by si sa pravdepodobne venovala?
Pravdepodobne práci v oblasti financií, bankovníctva či investovania, keďže som absolventkou Obchodnej akadémie a mám ukončené aj inžinierske štúdium na Ekonomickej fakulte Technickej univerzity v Košiciach.
V poslednej dobe ťa trápia viaceré zranenia. Napriek tomu ťa to od behu neodradilo. Prečo?
Prečo ma to neodradilo? Myslím, že som buď to blázon, alebo tvrdohlavý bojovník. Kvôli neustálej bolesti som to už chcela definitívne vzdať približne mesiac a pol pred samotnou olympiádou. V tomto momente ma ešte udržal „nad vodou“ tréner, ktorý je ortopédom a telovýchovným lekárom. Robili sme preto takmer výlučne alternatívny tréning.
Beh mi dal veľmi veľa – vlastne mi dal všetko, čo si človek môže priať. Vďaka behu som spoznala mnohých milých ľudí, možno niektorých aj motivovala. Spoznávam svet, cestujem do rôznych krajín či svetadielov. Samozrejme, nie je to dovolenka, ale ťažké hodiny, dni a týždne tréningu. Vďaka behu som sa spoznala aj so svojím manželom. Beh je niečo neopísateľné – dodá vám lepší pocit zo samého seba. V podstate si žijete počas každého tréningu taký svoj vlastný príbeh, akoby ste boli v inom svete.
Štatistiky ukazujú, že dlhšie bežecké trate ovládajú nie mladí, ale starší bežci. Prečo je to podľa teba tak?
Možno preto, že mladý človek si myslí, že pohyb nepotrebuje, veď je mladý a nič ho nebolí. Ale časom sa to predsalen mení a tam zrejme vzniká zlom a uvedomíme si, že prioritou je zdravie, ktoré sa mnohokrát zanedbáva. Radšej začať neskôr ako vôbec. Na beh nie je nikdy neskoro.
Športový výkon nezávisí len od človeka, ale aj od vonkajších podmienok. Beh v Riu bol náročný napríklad aj preto, že tam bolo poriadne horúco. Aké je pre teba ideálne počasie na behanie a v ktorej krajine sa ti bežalo najlepšie?
Čo sa týka maratónu, ideálne podmienky sú teplota približne 17 až 18 °C, viac zamračené, ako slnečno. Vhodné je aj bezvetrie. Mne osobne sa bežalo, čo sa týka počasia a zrejme aj výkonnosti, veľmi dobre na majstrovstvách sveta v Pekingu minulý rok.
Čo ťa dokáže poriadne nakopnúť, keď je vonku napríklad zlé počasie a nič, a už vôbec nie behať, sa ti nechce?
Keďže trénujem sama a tréner funguje viac ako 500 km odo mňa, je aj takéto rozhodovanie vyslovene na mne. Musím si sama uvedomiť, čo je dôležité a prečo trénujem. Ak sa zamyslím, ani zlé počasie nie je prekážkou. Stále sa to nejako dá.
Cestovanie k tvojmu povolaniu akosi prirodzene patrí. Máš ho rada alebo to berieš skôr ako nutné zlo?
Cestovanie je nevyhnutnou súčasťou každého športovca. Keď som bola mladšia, tak som si ho, myslím, užívala viac. Vekom to vnímam o čosi horšie. Keď precestujem tisíce kilometrov za mesiac, je to únavné. Mala som aj týždeň, kedy som sa každé ráno prebúdzala na inom mieste.
Kde vo svete si bola najďalej a ktorú krajinu by si ešte chcela navštíviť?
Myslím, že moje najvzdialenejšie destinácie sú Nový Zéland, Brazília a Čína. Rada by som navštívila Japonsko, USA a absolvovala tréningový kemp v Afrike (Keňa, Etiópia).
Máš aj nejaký nešportový koníček?
Moje koníčky sa väčšinou hýbu okolo športu – turistika, bicyklovanie, príroda a prechádzky. Ale uvariť nejaké chutné jedlo či napiecť domáce koláče a bábovky mi tiež nerobí problém a baví ma to.
Z pohľadu aktívnej športovkyne, ako hodnotíš Košice ako Európske mesto športu?
Košice sú mesto, kde som so športom začínala. Dvanásť rokov behávam za Košický bežecký klub TJ Obal Servis Košice a mám na neho len tie najlepšie spomienky. Košický Medzinárodný maratón mieru patrí k mojím obľúbeným pretekom. Podľa mňa Košice ako Európske mesto športu určite nesklamú.
Ďakujeme za rozhovor.
Veronika Samková, Dana Gazdová
Foto: archív bežkyne