Roman Dubský je rodeným Košičanom. Odmalička ho po vzore jeho dedka a otca priťahoval šport, lietadlá a skákanie padákom. Celé detstvo prežil na košickom letisku. Roky sledoval zblízka ako prebieha výcvik parašutistov, ako sa balia padáky a neraz ho parašutisti brávali aj do lietadla. Už v detstve prebudená vášeň k parašutistike sa stala jeho životnou cestou.
Prvý krát skočil padákom v 16. rokoch, doma na Letisku Košice. Tento preňho historický zoskok okamžite nasledovali ďalšie a onedlho na to sa stal súčasťou reprezentácie v parašutizme a členom armádneho tímu AŠK Dukla Trenčín. Vo svojej zbierke má množstvo medailí, európskych i svetových ocenení a donedávna sa držal v top 10 na svete. Má za sebou už vyše 5000 zoskokov. Konštantná rýchlosť, ktorou sa rúti k zemi býva v rozmedzí od 180 do 200 km/h. Jeho osobný rekord v rýchlosti zoskoku je neuveriteľných 400 km/h.
Okrem parašutizmu (skydiving) sa venuje aj base jumpingu. Jednotlivé športy sa líšia tým, že skydiving sa skáče z lietadiel, vrtuľníkov či letiacich objektov a base jumping sa skáče z pevných bodov. „To naznačuje aj to slovo „base“ – základňa. Ďalším rozdielom je, že pri parašutizme máme dva padáky – hlavný a záložný. Máme aj bezpečnostný prístroj, keby sa nám niečo stalo. V takých prípadoch sa sám otvorí náš záložný padák. Pri base jumpingu máme len jeden padák a nič viac. Vtedy letíme blízko zeme a otvárame padák nízko nad zemou (od 100 do 50 metrov nad zemou). Pri parašutizme máme stanovené pravidlá podľa licencií, kde najvyššia licencia, ako ja, musí mať otvorený padák vo výške 600 metrov nad zemou,“ vysvetľuje Roman a dodáva, že vďaka obidvom športom mal možnosť veľa cestovať a spoznávať svet a iné kultúry.
Z tých najstrašidelnejších predstáv o neotvorení padáku si nerobí ťažkú. Pri výstupe do oblakov vníma len krásu pohľadu „zhora“ a keď je náhodou unavený, na chvíľku si v lietadle aj zdriemne. Navyše má aj špeciálnu licenciu a padáky si zvykne baliť on sám. Čo ale ak sa predsa prvý z nich neotvorí? Ak sa kvôli akejkoľvek poruche prvý padák neotvorí, parašutista ho jednoducho odhodí a otvorí záložný. „Ten však,“ ako usudzuje aj Roman, „musí byť zabalený na 110%.“ U neho zoskok padákom už nie je cesta k adrenalínu ale priestorom robiť to, čo ho najviac baví. To sa museli naučiť akceptovať aj jeho blízki, ktorí, ale našťastie chápu, čo všetko preňho tento šport znamená.
Keďže už dlhší čas žije v Nórsku, pri otázke, či sa plánuje vrátiť domov si len povzdychne a skonštatuje, že momentálne to nie je možné. Avšak v tom, kam patrí, má určite jasno: „V Košiciach mám skoro celú rodinu. Vyštudoval som tam odbor letiskového mechanika, dokonca som praxoval aj na hlavnom letisku a učil sa opravovať lietadlá. V Barci, v aeroklube som strávil „pol života“. Ľudia ma tam naučili skákať a aj pilotovať lietadlo. Mám veľa kamarátov, ktorí robia na letisku v Košiciach, nielen ako piloti, ale aj ako riadiaci leteckí mechanici. Na letisku a v Košiciach som vyrastal, takže Košice mi dali a dávajú veľmi veľa. Som východniar a vždy ním budem.“
autor: Miroslava Korytková
