Necestujú low-cost, Instagram friendly ani bez obáv. Cestujú dlho, náročne, bez spánku, ale so srdcom a dušou. Evka a Stano majú obaja bežný 8-hodinový pracovný deň a 25 dní dovolenky ako ostatní smrteľníci. Napriek tomu si škrtajú na svojom zozname už 48. krajinu. Jeho koniec by sme však hľadali márne. Kedy sa vlastne z dovolenkárov stali cestovatelia?
Porozprávajte mi o tom, ako a kedy ste spolu začali cestovať.
Naša prvá spoločná cesta, ktorú sme si plánovali pre nás dvoch a na ktorú sme si zariaďovali vsetko sami, bola z nášho dnešného pohľadu skôr taký výlet. Bola to cesta do Holandska – do Amsterdamu a bola to vtedy pre nás veľká vyzva, čo je pre nás dnes už veľmi úsmevné. Začínali sme ako bežní ľudia veľmi jednoducho, so študentským budgetom, raz ročne a iba v rámci Európy. Rozhodne sme nemali predstavu o tom, že raz budeme cestovat krížom-krážom po svete. Pomerne častejšie a komplikovanejšie cesty u nás začali až v roku 2017.
Skúste porovnať svoju prvú a poslednú cestu. V čom vidíte rozdiely a zmeny?
Je to veľmi veľký rozdiel a posun. Bolo to v čase, keď ešte neexistovali smartfóny, dáta v telefóne, neexistovali Google Maps, rovnako žiadne aplikácie a internet bol ešte len v rozvoji. Mali sme tlačidlový telefón a papierovú mapu, ktorú sme získali až na mieste.
Naša posledná cesta po indonézskych ostrovoch bola zároveň oslavou 10. výročia našej svadby a bola podstatne iná. Mali sme oveľa komplikovanejšie presuny vlakmi, trajektmi, lokálnymi letmi, rikšami a itinerár naplnený až do prasknutia. Spojili sme trochu dobrodružstva na sopkách, trochu oddychu na plážach, s trochou romantiky na krásnych miestach.
Náš plán pôvodne nebol, že budeme cestovatelia. Prichádzalo to súmerne s naším vzťahom a naším životom. Postupne sme prepadali tejto láske k cestovaniu každým rokom viac a viac. Netušili sme, že v budúcnosti vycestujeme 4 až 5-krát do roka na miesta, o ktorých sme ani nesnívali. Či už to boli rôzne expedície alebo nejaké náročné cesty, ktoré sa nám v tom čase zdalo až nemožné uskutočniť. Dnes je to však iné a už na ceste domov z jednej cesty mame v hlave ďalšiu, ktorá nás čaká. S jedlom rastie chuť a so skúsenosťami odvaha.
Ako vyťažiť z bežných 25 dní dovolenky maximum?
Aj my sme bežní ľudia pracujúci v korporátoch s 25 dňami dovolenky. Denne musíme byť prítomní v práci a rovnako tam máme svoje povinnosti. Avšak počas uplynulých rokov sme si vypracovali systém, vďaka ktorému môžeme vytrieskať z dovolenky čo najviac.
Máme vypracovaný zoznam krajín, ktoré chceme navštíviť a máme ich zatriedené podľa obdobia, ktoré je na cestu najvhodnejšie. Triedime cez udalosti v danej krajine, počasie (napr. vyhnúť sa obdobiu monzúnov), prijateľné teploty a podobne. Využívame maximum našich dovolenkových dní a tiež nadčasov a prepájame ich s víkendami a štátnymi sviatkami. Vopred máme vypracované aj nejaké orientačné itineráre a v čase, keď príde vhodná doba, jeden vytiahneme z vrecka.
Evka (E): Čo je môj tip? Môj tip je nájsť si takého blázna, ktorý sa nebojí a obetuje tomu večery a noci, nachystá itineráre, nájde si lokálne kontakty a nazbiera všetky potrebné informácie. Dnes už je to jednoduchšie, ale aj tak je to kopec práce a času.
Naša najkomplikovanejšia cesta bola naprieč Čínou až smerom do Tibetu. Tam fungujú celkom iné pravidlá. Neplatia tam vaše debetné ani kreditné karty, hotovosť sa tam používa minimálne, internet je podrobený cenzúre a všetky sociálne siete alebo aplikácie, na ktoré sme zvyknutí (napr. Gmail, Google Maps), tam nefungujú. Avšak ak sa obaja v páre neboja vystúpiť z komfortnej zóny a prežijú si aj komplikácie, ktoré určite prídu počas cestovania, tak je to podľa nášho názoru win-win situácia v cestovaní, vo vzťahu, aj v osobnom živote.
Je pre vás cestovanie skôr útekom z reality alebo len príjemný oddych?
Pôvodne sme začali cestovať kvôli oddychu a postupne sa z toho stala naša vášeň. Je to veľakrát o tom, že sa snažíme vypnúť a venovať sa len danej krajine, kde sa nachádzame. Nástupom do lietadla nechávame prácu prácou, nečítame firemné maily a ignorujeme aj to, čo sa deje na Slovensku, keďže negatívnych vecí je aktuálne priveľa. Venujeme sa hlavne sebe a našim cestovateľským snom. Kvôli nášmu aktívnemu cestovnému programu sme fyzicky dosť vyčerpaní, ale psychicky sme oddýchnutí, povznesení a povzbudení do ďalších dní. Cestovanie funguje aj ako veľmi dobrá terapia do života.
Aký je váš bežný režim na cestách?
Individuálne cestovanie nám dovoľuje naložiť s časom tak, ako chceme my. Často “ideme bomby”, ako sa vraví. Keďže toho chceme veľa vidieť, držíme sa itineráru, kde striedame veľmi náročné dni s dňami oddychu, kedy musíme vypnúť. Na poslednej ceste v Indonézii to bolo presne tak, že sme nespali dve noci po sebe, pretože to stálo za to štverať sa o polnoci na sopku a vidieť scenérie, ktoré sa nevidia každý deň. Potom je však nutné oddýchnuť si.
Mohli by ste odporučiť nejaký autentický a výnimočný zážitok?
E: Pre mňa to je určite Juhoafrická republika, kde sa nám podarilo dostať do geta Soweto. Autentické na tom bolo práve to, že sme videli život tam v reálnych farbách. Teda život vo veľmi ťažkých podmienkach, v chatrčiach, na stiesnenom mieste, so slabou hygienou. To považujeme za autentické. Niečo zo života, neprifarbené Instagramom. Mnohí si to nedokážeme predstaviť. Je to zároveň taký wake-up call, že na Slovensku si žijeme veľmi pohodlný život.
Stano (S): Nájsť niečo autentické je dnes asi už dosť ťažké, pretože napriek tomu, ako nám internet uľahčuje cestovanie, tak rovnako z mnohých miest vytvoril miesta, kam ozaj nechcete ísť a čakať v 5-hodinovom rade. Potom to stráca na autentickosti. Odporúčanie pre všetkých je možno nesledovať až tak instagramové trendy, ale ísť na miesta, ktoré nie sú tak populárne, alebo sa nechať unášať situáciou a objavovať v danej krajine niečo nové, vlastné, ísť o uličku ďalej, spýtať sa domácich, vystúpiť z komfortu.
Aj v takom Jordánsku sa vám potom môže stať, že vás beduín pozve k sebe domov do stanu v púšti na čaj, obed, bude sa s vami rozprávať a vy budete mať zážitok na celý život. Alebo sa nečakane ocitnete na základnej škole na Filipínach, kde vás obkolesí stovka filipínskych detí a vy s nimi strávite super čas plný hier, smiechu, kriku a radosti. Alebo mimo hlavnej sezóny zablúdite v Himalájach, v kráľovstve Mustang, do dediny, kde vás starosta pozve na ich valné zhromaždenie, kde vás bohato pohostia a otvoria kvôli vám hotel, aby ste mali kde prespať. (Smiech).
Máte pocit, že ešte môžete zažiť kultúrny šok?
Jeden z najsilnejších kultúrnych zážitkov a šokov bolo pre nás stretnutie s kmeňom Himba v Namíbii. Cestovali sme naozaj ďaleko, aby sme sa dostali k ľuďom žijúcim mimo mesta nomádskym štýlom života v chatrčiach. Často sú to pastieri a žijú v primitívnych podmienkach. Zaujímavé napríklad je, že sa neumývajú, skôr sa vydymujú. Na počudovanie nesmrdia, ale ich hygiena je úplne iná. Zmiešajú drvenú okru s vodou na pastu a tou si potom natierajú pokožku a vlasy.
V dnešnom svete máš pocit, že takýto kmeň už ani nevieš zažiť. Žijú ďalej od civilizácie a celú svoju dedinu presúvajú z miesta na miesto podľa aktuálnych podmienok vody. Na návštevu sme museli dostať od náčelníka kmeňa povolenie. Ocitli sme sa tak v ich kruhu. Nakoniec to bolo veľmi príjemné. Nevedia však napríklad, koľko majú rokov alebo kedy majú narodeniny. Kalendár pre nich nefunguje – žijú iným spôsobom.
E: Končili sme pri otázke, koľko mám detí, pretože mi mladá žena hovorila, že má štyri a prečo ja nemám žiadne. Pretože keby som mala, tak sa mi môžu postarať o kozu. Ale ja nemám kozu. (Smiech).
Akú rolu hrá podľa vás pri cestovaní rešpekt?
Rešpekt je základ. Rešpektuješ kultúry a miesta, na ktorých si. Nejdeš ich pretvárať, ale ideš sa prispôsobiť. Netreba nad tým ohŕňať nosom. Treba sa tomu otvoriť. Veľakrát komunikujeme s ľuďmi, ak nemáme rečovú bariéru – pýtame sa na rozdiely v živote a náboženstve. My tiež dbáme o to, aby sme dodržiavali pravidlá danej krajiny. Nejdeme rebelovať, ale prispôsobiť sa, a sme radi, ak nás príjmu, aj keď vidia, že sme iní ako oni.
Každú svoju cestu začínate v Košiciach, pretože tu žijete. Aký je váš vzťah ku košickému letisku?
E: Ja milujem košické letisko! Želám si, aby som vedela z košického letiska vycestovať všade. Stačí prísť hodinu pred odletom. Za 10 minút ste na druhej strane. Nastúpite na lietadlo a letíte. Žiaľ, nie vždy je možné letieť na druhú stranu zemegule z Košíc. Ale párkrát to vyšlo! Napríklad do Tokia sme leteli z Košíc cez Varšavu a rovnako tak do Thajska s prestupom vo Viedni – bolo to dokonalé spojenie.
Samozrejme, chápeme, že takéto malé letisko nemôže robiť cesty na opačnú stranu zemegule. Ale ak by sa dalo, každú cestu by sme začínali na košickom letisku.
Kam povedú vaše ďalšie kroky?
Na niektoré krajiny čakáme – situácia nepovoľuje cestovanie. Vojny, konflikty, prevraty. Zo dňa na deň sa môže zrušiť cesta. Tešíme sa však, ak sme niekde sami. Napríklad v Afrike, na púšti, pozeráme na hviezdnu oblohu z južnej pologule. Máme zoznam krajín, ktoré chceme navštíviť pre nejaký príbeh alebo dobrodružstvo a stále nám pribúdajú nové krajiny.