Aktuálne je na špičke slovenských influencerov a ako travel blogera ho len na Instagrame sleduje približne 200-tisíc followerov, jeho blog mal v uplynulom roku takmer 2 milióny prečítaní. Je milý, bezprostredný a rozhodne vie, ako na to. Už dávno upustil od low costových rád a sledovateľom skôr odporúča, ako cestovať tak, aby si to čo najviac užili. Vo svojich 32 rokoch nemá už v podstate žiadny cestovateľský sen, pretože si všetky splnil. S Milanom Bardúnom sme sa porozprávali aj o vyhorení, hranici súkromia, spoločenskej angažovanosti či najbláznivejších otázkach ohľadom cestovania.
Zo začiatku kariéry travel blogera si sa zameriaval skôr na low costové rady a odporúčania, neskôr si naskočil skôr na vlnu originality a už to robíš inak. Predpokladám, že je to prirodzený vývoj, no neprišiel si však možno trošku sledovateľov? Lebo ľudia chcú vždy ušetriť…
Ono pri každej zmene zákonite nastane odliv, ale zároveň aj príliv followerov. Nebolo to zase až také signifikantné. Keď som kedysi dávno začal s blogovaním, tak som na to išiel prvoplánovým spôsobom – dávať ľuďom rady, ako ušetriť a čo najmenej na dovolenke minúť. Lenže potom som si uvedomil dve veci. Jednak sa takto nedokážem odlíšiť od množstva ostatných travel blogerov, ktorí sa vlastne predbiehajú v tom, kto dá lepšiu radu ako ušetriť a nájde ubytko za lepšiu cenu. A tiež som si uvedomil, že vlastne ani ja na dovolenke nechcem obracať každé euro. Naopak, chcem si to užiť, chcem ísť do skvelej reštaurácie aj na krásnu vyhliadku. Tak som si povedal, že na to pôjdem opačne. Nebudem ľuďom radiť, ako peniaze ušetriť, ale ako ich míňať na správnych miestach, aby si to maximálne užili.
Vraj rád cestuješ sám. Naozaj?
Áno. Samozrejme, nie všetky moje cesty sú osamote, ale väčšinou na dlhšie výlety chodím sám. Je to však aj preto, že moji kamaráti sú normálne zamestnaní a na mesiac či viac by ich z práce nepustili. A keď si niekde sám, tak si aj viac trénuješ jazyk – v mojom prípade angličtinu a španielčinu. Veľmi rád chodievam napríklad do Južnej Ameriky.
V minulom živote si bol teda určite nejaký Južan.
(Smiech.) No viem, že na to teraz asi nevyzerám, keďže mám svetlé vlasy a zelené oči, ale mentálne asi hej.
Čo myslíš, čo bolo to, čím si vynikol medzi ostatnými travel blogermi, ktorí začínali v rovnakom čase ako ty? Čím si verejnosť zaujal práve ty?
Myslím, že to bolo práve spomínanou zmenou. Že som prestal byť klasický backpacker, ktorý ide do Thajska a ukazuje, že tu stojí paté 2 eurá a tam jedno. Že som začal chodiť viac do turistických destinácií, lebo viem, že pre moju cieľovku nie je zaujímavý výstup na Mont Everest, ale radšej si pozrú, ako dávam tipy z Ríma na miesta, kde je dobrá pizza, romantický výhľad a dobré prosseco. Čiže asi preto, že som celý môj kontent začal orientovať nie na cestovateľov, ale na dovolenkárov.
Máš aj projekt Milan búra mýty. Pobavila som sa na tom, že sa Ťa jedna slečna pýtala, či prejde so silikónmi letiskovou kontrolou…
Nie, to bolo či jej neprasknú v lietadle. (Smiech.)
Dostávaš častejšie takéto otázky alebo tipy na blog, ktoré sú trošku cez?
Koncept Milan búra mýty vznikol práve na základe takýchto otázok. Ľudia mi veľa píšu a veľa sa pýtajú, často na veci, ktoré mi často prídu samozrejmé, keďže veľa cestujem. A niekedy sa nad nimi ani nezamýšľam, keďže nemám silikónové prsia. (Smiech.)
Aké robia ľudia najčastejšie chyby pri cestovaní? Možno si príliš detailne vypracujú itinerár a presne sa ho držia, alebo zase naopak vôbec. Možno veľmi šetria či nešetria…
Práve si to všetko vymenovala. (Smiech.) Skôr by som asi povedal, aké chyby som zvykol a aj stále zvyknem robiť ja. Presne ako si vravela, že si príliš naplánujem itinerár z minúty na minútu a potom človek robí iba to, že sa presúva z miesta na miesto a je z toho vyčerpaný. Preto už teraz, keď si skladám itinerár, si vždy vyhradím aj čas na sedenie v kaviarni či na spánok do desiatej. Vyslovene si z toho robím dovolenky. V poslednej dobe sa tiež stále viac stáva, že ľudia nemajú platné doklady, keď idú cestovať a potom ich na letisku otočia. A potom je tu ešte cestovné poistenie. Stále som veľmi prekvapený, ako veľa ľudí ho podceňuje. Je im ľúto dať tie dve-tri eurá na deň, čo je v Chorvátsku pomaly tretinová cena piva. A potom sú prekvapení, keď si zlomia nohu, alebo ich bolí zub a zrazu musia u lekára platiť 1500 eur a nik im to nepreplatí.
Takže ak to máš zhrnúť…
Cestovné poistenie, platné doklady a nehrotiť to. Lebo Čínsky múr stojí už strašne veľa rokov a on tam bude aj nabudúce. Môžeme naňho ísť aj dvakrát, nič nám neutečie.
Mal si aj ťažšie obdobie, keď si kvázi vyhorel. Koľko cestovania je už priveľa cestovania?
Vlani som absolvoval takmer 80 letov a to už bolo veľa. Ešte tesne pred Vianocami som mal prácu a to som sa už pýtal sám seba, či to nehrotím. V januári so mal letieť do Mexika, no rozhodol som sa to zrušiť, lebo som vyslovene chcel byť mesiac doma a nič nerobiť. Túto hranicu má však každý niekde inde. Treba trošku počúvať telo a uvedomiť si, že človek má vyslovene aj nejaké fyzické limity.
Keď hovoríme o hraniciach, mňa zaujíma aj hranica tvojej otvorenosti – nakoľko si ľudí pustíš do súkromia. Lebo niekde si spomínal, že sa síce vyjadruješ aj k spoločenskej situácii, ale len do určitej miery. Vyzýval si už napríklad ľudí, aby zbierali odpad, mal si rok bez alkoholu, čiže sa asi aj snažíš byť akýmsi vzorom. Do akej miery však k sebe followerov pustíš naozaj?
Áno, ono je to veľmi citlivé. Stále si pripomínam, že nie som aktivista a nechcem sa až veľmi zabárať do spoločenských tém. Na druhej strane si uvedomujem, že vzhľadom na počet sledovateľov, ktorých mám, by sa asi patrilo. Opakujem si však, že som si profil zakladal preto, lebo rád cestujem a chcem s ľuďmi zdieľať svoje cestovateľské tipy a zážitky a nechcem tam miešať politiku a podobne. A keď už sa to stane – za posledné dva roky to bolo dvakrát, tak je to už fakt niečo, čo už je za mňa úplne že extrémne cez čiaru a vtedy sa k tomu vyjadrím. A hranica súkromia? Ľudí zaujíma súkromie, oni ho chcú poznať. Veľmi málo však prezentujem vyslovene svoj súkromný život, rodinu, kamarátov. Chcem profil udržať vyslovene že cestovateľský, lebo ľudia, ktorí mi dali follow, mi ho dali, aby tam videli moje tipy na cesty.
Alebo aj tvoj nahý zadok.
(Smiech.)
Prečo si tam fotku svojho nahého tela vlastne dal? To sa ostatne pýtalo aj pár ľudí v komentároch.
Prečo? Lebo práve takéto fotografie ma kedysi v minulosti inšpirovali k tomu viesť zdravý životný štýl, venovať sa fitness a cvičiť. Bolo to hlavne preto.
A nad tou hranicou, čo ešte zverejniť a čo už nie aj veľmi intenzívne uvažuješ, alebo to robíš všetko veľmi intuitívne a spontánne?
Robím to spontánne, lebo práve na spontánnosti je to založené. Ľudia chcú prirodzenosť.
Ty si nemal problém ani s comming outom.
Nebol to problém.
V danej chvíli to bola vec, ktorú si považoval za nevyhnutnú?
Bolo to v čase vraždy na Zámockej.
Naozaj klobúk dole. Je to tvoje intímne súkromie, ktoré naozaj nemusíš odhaľovať a ty si to pre dobrú vec urobil.
Áno, presne to bol ten príklad toho, kedy som si povedal, že ok, mám cestovateľský blog, ale niečo hrozné sa udialo a myslím, že by sa patrilo k tomu zaujať nejaké stanovisko.
Je ešte vôbec miesto, kde si nebol a chcel by si?
Už také miesto nemám. Vo svojich 32 rokoch som si splnil všetky cestovateľské sny. Poslednou krajinou bolo Grónsko. Teraz sa už na cestovanie pozerám inak – možno je to ďalšia zmena, ktorá postupne nastáva. Mám slogan, že menej vidieť a viac zažiť. Skrátka ísť do Japonska ochutnať suši, alebo som išiel po trase Titanicu z Európy do Ameriky. Skôr to orientujem na zážitky, že idem niekde niečo robiť, nie sa na niečo pozerať.
Istý čas si strávil mesiac v Košiciach, čo sa ti tu najviac páčilo?
Moje najobľúbenejšie miesto v Košiciach je Dominikánske námestie – kaviareň, trh… niečo úžasné. Celkovo sa mi tu asi najviac páči dovolenková atmosféra. Vždy, keď som tu – nezáleží či je to víkend alebo týždeň, mám pocit, že som na dovolenke. Vidím plné kaviarne a reštaurácie, Košičania vysedávajú na terasách a pijú „kavej“. (Smiech.)
A pritom by mali pracovať.
Veď toto. (Smiech.) Je to však veľmi sympatické. Cítim sa v centre ako v talianskom mestečku. Mám to tu rád. Aj to, aká je tu vysoko rozvinutá gastronómia… človek si naozaj môže vyberať, kam sa pôjde najesť a prevádzky sú tu veľmi kvalitné.
Vlani si s výhercami Letiska Košice bol na troch miestach – na Malorke, v Gdansku a v Londýne. Ako si na to spomínaš?
Keď prvýkrát letisko prišlo s nápadom urobiť takúto súťaž, najprv som ostal zaskočený. Cestovať s tromi neznámymi ľuďmi? Čo ak si nesadneme? Hľadali sme však formy, ako to spraviť tak, aby sme vybrali správnych ľudí a vypálilo to tak dobre, až som bol prekvapený. Išlo nám o to nájsť typ osobnosti, ktorý sa hodí do konkrétnej destinácie. Mali sme tam pani Eriku z Rožňavy, s ktorou sme išli do Londýna a cez ktorú sme chceli ukázať, že aj ľudia, ktorí nie sú najmladší, stále môžu cestovať lietadlom. Bol to jej prvý let a vôbec sa nebála. Na Malorku ako párty plážovú destináciu sme vybrali Lenku a Maroš si užil poznávačku v Gdansku. Myslím, že to celkom dobre vyšlo. Pointa bola, aby sme ukázali, že sa dá cestovať z Letiska Košice bez ohľadu na vek a záujmy.
Z košického letiska sa lieta vďaka trom styčným bodom naozaj takpovediac do celého sveta – nedávno sa spustila linka do Zürichu, je tu Varšava a Viedeň. Čo je napríklad na Zürichu zaujímavé, aby sme ho nenavštívili len ako prestupný bod?
Nuž ono sú to všetko svetoznáme mestá, tak si skôr položme otázku, prečo tam nejsť. Ja som Zürich navštívil približne pred mesiacom, keď som bol prvýkrát vo Švajčiarsku a bol som veľmi prekvapený, aké pekné zelené mesto a aké fungujúce mesto to je. Všade sa dostaneš veľmi rýchlo, je tam úžasná čokoláda, nenormálna príroda v blízkom okolí mesta. A let z Košíc je veľmi krátky, trvá len hodinu a niečo a lieta sa v normálnych časoch počas dňa, čo tiež veľa zaváži pre ľudí v mojom veku. (Smiech.)