S hokejkou sa musela už narodiť. Len tak sa dá vysvetliť skutočnosť, že odmalička hrávala ako jediné dievča hokej s chlapcami v HC Košice a vášeň pre tento šport ju drží dodnes. Bola súčasťou tímu, ktorý vyhral Majstrovstvá sveta, na Mládežníckych olympijských hrách jej tím získal bronz a ona sa stala najproduktívnejšou hráčkou. Aktuálne študuje Košičanka Nina Hudáková v USA na Wilkes University a verí, že sa bude hokejom živiť profesionálne.
Ak si trošku zaspomínaš, kedy si prvýkrát prišla do kontaktu s hokejom? Viem, že si v hokejovej prípravke začínala so samými chlapcami ako päťročná. Čí to bol nápad? Išlo len o to podobať sa staršiemu bratovi ?
Prvýkrát som prišla do kontaktu s hokejom práve vďaka bratovi, keďže som s rodičmi trávila veľa času na jeho zápasoch, a potom to už vlastne prišlo spontánne. Jeho vplyv bol určite veľký, ale nešlo len o to, že by som sa mu chcela podobať. Skôr to bola zvedavosť a nadšenie pre šport, ktoré ma k hokeju priviedli.
Tebe potom chlapci „prischli“ a v tíme HC Košice si bola celé roky – od 2018 do 2022 jediným dievčaťom, kde si hrala za mužský tím HC Košice do 16 rokov. To muselo byť viac ako náročné…
Áno, bolo to náročné, ale zároveň aj veľmi formujúce. Byť jediným dievčaťom bolo určite trochu neobvyklé, ale brala som to ako výzvu. Keď som začínala, odohrávali sa rôzne situácie, musela som vydržať rôzne pohľady a prišli aj mnohé otázky ohľadom toho, čo robí a prečo vôbec je dievča v chlapčenskom tíme. Musela som sa naučiť, ako sa s tým vysporiadať a neustále dokazovať, že mám miesto na ľade rovnako ako každý z nich. Postupom času sa tieto „pohľady“ začali meniť, pretože som svojimi výsledkami a herným prejavom ukázala, že nie som o nič horšia a patrím medzi nich. Bolo to obdobie, ktoré mi dalo veľa a pomohlo mi rásť, nielen ako športovkyni, ale aj osobnostne.
Dochádzalo aj ku krízovým situáciám? Predsa len mužský princíp funguje inak.
Často som sa musela prispôsobiť mužskej dynamike. Napríklad keď sa na tréningoch prejavila tvrdosť, musela som byť na to pripravená, aj keď u dievčat by niečo také neprešlo. Tieto momenty neboli vždy príjemné, ale určite ma zocelili a hlavne ma naučili mnohému, čo dnes oceňujem a viem využiť.
Brali ťa potom už ako „jedného“ z nich? Vlastne ako chlapca?
Čo sa týka mojich spoluhráčov, tak s nimi som vlastne vyrastala, preto ma už po istom čase brali ako každého iného hokejistu. V zápasoch to však záviselo od súpera. Buď boli chlapci džentlmeni a ani sa ma nedotkli, lebo som „len“ dievča, alebo proti mne zámerne hrali ešte tvrdšie, lebo predsa som „len“ dievča… Ale v takýchto situáciách si to s nimi moji spoluhráči veľmi radi a pomerne rýchlo vyriešili. (Smiech.)
Ako to fungovalo v kabíne? Mala si svoju šatňu?
V kabíne to bolo spočiatku trochu zaujímavé, pretože nemali žiadnu špeciálnu šatňu len pre mňa. Bola som teda súčasťou veľkej šatne, kde boli chlapci. Zo začiatku to vyzeralo trochu zvláštne, ale prešiel nejaký čas a stala sa z toho rutina. Malé šatňové zvyky sa pochopiteľne museli doladiť. Napríklad mi pred rozcvičkou vždy nechali nejaké extra 2 minútky samej na prezlečenie do terma a potom už s výstrojom nebol problém. Samozrejme, malá dávka humoru v tom všetkom nikdy nechýbala, keďže napríklad sprchu som chodila používať do trénerskej kabíny.
Mala si obdobie, keď si chcela s hokejom skončiť? Predsa len, neustále tréningy dajú zabrať.
Áno, aj ja som mala obdobia, keď som rozmýšľala, či to všetko stojí za to. Hokej je šport, ktorý vyžaduje obrovskú disciplínu a niekedy sa stalo, že som mala pocit, že je to všetko príliš veľký tlak. Boli chvíle, keď sa mi zdalo, že sa už nezlepšujem, a do toho tréningy, školské povinnosti, osobný život – všetko sa to nabaľovalo… Bolo to náročné nielen fyzicky, ale aj psychicky. No práve v týchto momentoch mi pomohlo, že som cítila silnú podporu od mojej rodiny a kamarátov. Keď sa obzriem späť, práve tieto chvíle mi ukázali, aké dôležité je mať okolo seba ľudí, ktorí vo vás veria. Rodičia ma vždy podporovali, rovnako aj tréneri, ktorí mi ukazovali, že každý pokles je len dočasný a že sa z toho dá vždy vyjsť silnejší. Keď som si predstavila, čo by som robila, ak by som skončila s hokejom, bola to len prázdnota. Vtedy som si povedala, že každé zlé obdobie raz prejde a bude lepšie.
Tímy si pomerne často striedala. Boli to Ľadový sen Košice, Popradské líšky, ŽHK Šarišanka Prešov… Očividne máš rada zmenu.
(Smiech.) Áno, určite sa dá povedať, že mám rada zmenu. Je to tiež niečo, čo mi pomohlo preklenúť tažké obdobia – vďaka úniku zo stereotypu. Každý tím, do ktorého som prišla, mi dal niečo nové a posunul ma vpred. No zároveň to bolo aj obdobie, keď som sa stále hľadala a snažila sa zistiť, čo mi najviac vyhovuje. V Košiciach to bola moja prvá skúsenosť so ženským hokejom, v Poprade sme vyhrali titul, ale bolo to náročné na cestovanie. Prešov zase znamenal nový tím a nové prostredie, ktoré mi umožňovalo ďalej sa rozvíjať. Nešlo mi len o to presúvať sa z jedného tímu do druhého, ale skôr o to, aby som sa stále učila, zlepšovala, nachádzala svoje silné i slabé miesta a v neposlednom rade miesto v rôznych tímových kultúrach. Každé z týchto období bolo niečím špecifické a prinieslo nové skúsenosti, ktoré ma formovali na osobnosť, akou som. Aj vďaka tomu, že som prešla viacerými, stala som sa flexibilnejšou a lepšie pripravenou na rôzne situácie. Pre mňa to bol takpovediac jeden veľký zisk – rôzne skúsenosti a priateľstvá, ktoré mi ostanú na celý život.
Ako jediná Košičanka si sa potom dostala do slovenského výberu hokejistiek v kategórii do 18 rokov. Aký to bol pocit stať sa súčasťou tímu, ktorý hneď aj vyhral Majstrovstvá sveta?
Byť súčasťou slovenského výberu do 18 rokov bolo nielen obrovské ocenenie za všetko, čo som doteraz robila, ale aj splnenie jedného z mojich veľkých snov. Hokej na reprezentačnej úrovni je predsa len niečo úplne iné, ako hrať za klub. Keď sme vyhrali Majstrovstvá sveta, zažila som neopísateľný pocit šťastia, ale aj pokory. Bol to obrovský úspech, ktorý prišiel po tvrdej práci a obetovaní sa, no najmä po výbornom tímovom výkone. Byť súčasťou tímu, ktorý vyhral, je hrdosť a zážitok, ktorý si uchovám na celý život. Bolo to obrovské uznanie pre každú z nás a zároveň motivácia do ďalších výziev, ktoré nás čakali či už ako tím, alebo aj ako jednotlivcov.
Jeden z trénerov o tebe povedal, že hráš hlavou, plus že tvojou silnou stránkou je technická hra. Vnímaš to ako svoju veľkú výhodu?
Áno, určite. Myslím, že technika a „hra hlavou“ sú kľúčovejšie hlavne v ženskom hokeji, v porovnaní s čistou fyzickou silou, keďže tá veľmi povolená nie je. Mať schopnosť rýchlo sa rozhodnúť, myslieť dopredu, vedieť, čo sa stane o pár sekúnd, to je to, čo ma na hokeji baví. Vždy sa snažím hľadať možnosti, ako si vytvoriť priestor, ako predvídať pohyb súpera, a technika mi na to poskytuje nástroje – presné strely, prihrávky a kontrola puku.
Od roku 2022 si hrala za Hoosac School a najnovšie pôsobíš v USA ako hráčka za Wilkes University. Ako k tomu došlo a ako si to momentálne užívaš?
Prechod do USA bol obrovskou výzvou, ale aj príležitosťou, ktorú si veľmi vážim. V roku 2022 som bola na majstrovstvách sveta do 18 rokov vo Wisconsine a po tomto turnaji, sa mi ozval tréner z Hoosac School. Táto škola, známa svojím silným športovým programom, mi dala príležitosť vyskúšať si hokej na ešte vyššej úrovni, zároveň kombinovaný so štúdiom, čo bolo veľkým prínosom. To mi ukázalo, že sa tam určite chcem udržať. Začala som sa zameriavať na to, aby som sa čo najlepšie pripravila na ďalší krok – univerzitný hokej. Mala som viacero ponúk, ale keď sa mi naskytla možnosť hrať za Wilkes University, to už som neváhala. Wilkes má silný hokejový program a ja som v tom videla ideálnu príležitosť posunúť sa ešte ďalej. Pôsobenie na Wilkes University si naozaj užívam. Je to úplne iný svet, než čo som poznala doma. Univerzitný hokej je veľmi rýchly a intenzívny, čo je presne to, čo som hľadala. Štúdium na univerzite v USA tiež prináša nové výzvy, no je skvelé byť v prostredí, ktoré podporuje šport a akademické zameranie zároveň. Práca na zlepšení mojej hry, ako aj budovanie budúcnosti, je niečo, čo si veľmi vážim a za čo vďačím mojej rodine. Zážitky, ktoré mám z USA, sú nezabudnuteľné.
Čo máš vlastne na hokeji najradšej?
Zbožňujem ten pocit, keď vkročím na ľad a zrazu všetky stresy a starosti tohto sveta zmiznú do neznáma. Najradšej mám neustálu dynamiku a rýchlosť, ktorá s hokejom prichádza. Je to šport, ktorý nikdy nie je nudný, pretože sa neustále niečo deje – neustály pohyb, zmeny situácií, rozhodnutia, ktoré musíte urobiť v zlomku sekundy. Rovnako si užívam pocit voľnosti a eufórie na ľade – keď dám dobrú prihrávku, alebo keď strelím gól. Ďalšia vec, ktorú na hokeji milujem, je tímová spolupráca. Možno je to trošku klišé, ale je to naozaj pravda – ten pocit hrať a vyhrávať so svojimi najlepšími kamarátkami je na nezaplatenie.
Čo považuješ doposiaľ za svoj najväčší úspech?
Môj najväčší tímový a zároveň aj osobný úspech sa udial v roku 2020 v Lausanne vo Švajčiarsku. Náš slovenský výber do 16 rokov vyhral bronzovú medailu na YOG (Youth Olympics Games- mládežnícke olympijské hry) a ja som bola najproduktívnejšou hráčkou nášho tímu. Taktiež už vyššie spomenutý historický postup s výberom do 18 rokov do najvyššej kategórie Majstrovstiev sveta v roku 2019 alebo moje minuloročné ocenenie MVP (most valuable player- najužitočnejší hráč) v Hoosac.
Aké máš koníčky okrem hokeja?
Jedným z nich je určite čítanie, ktoré mi pomáha odreagovať sa od tréningov a zápasov. Ďalšou mojou obľúbenou činnosťou je cestovanie. Páči sa mi objavovanie nových miest a kultúr, či už ide o krátke víkendy, alebo dlhšie výlety. No a nakoniec, samozrejme, popri hokeji, sa tiež rada venujem fitnessu a silovému tréningu. Udržiavanie fyzickej kondície je pre mňa dôležité, preto sa snažím zaradiť do svojho týždňa aj cvičenie mimo ľadu. V neposlednom rade mám veľmi rada čas strávený s priateľmi a rodinou. Hoci som často zaneprázdnená hokejom a povinnosťami okolo neho, snažím sa to vyvážiť rôznymi aktivitami, ako je kino či prechádzka s blízkymi. Tieto chvíle ma nabíjajú energiou a dávajú mi silu pokračovať v tom, čo robím.
Máš nejaké konkrétne hokejové sny?
Mojím snom a nadchádzajúcim cieľom je vyhrať NCAA (National Collegiate Athletic Association- univerzitná liga) s mojím univerzitným tímom. Po vysokej škole by som chcela pokračovať a hrať profesionálne hokej, čo znamená ostať tu v Amerike a hrať v PWHL lige, ktorá je najlepšia liga na svete alebo sa vrátiť naspäť do Európy a hrať vo Švédsku/ Fínsku.
A skrýva sa pod prilbou a hokejovým výstrojom aj krehká žena, ktorá má aj nejaké vyslovene ženské koníčky a záľuby, alebo si hokejistka celým telom?
Okrem záľub, ktoré som už spomínala, mám veľmi rada nakupovanie. Tento spôsob trávenia voľného času ma vždy baví. Spája sa v ňom oddych a zábava zároveň a teším sa z nájdenia či kúpenia si niečoho, čo mi prináša radosť.
Čo ty a lietanie? Keďže rada cestuješ, dá sa povedať, že aj rada lietaš?
Na začiatku tam určite bol strach, hlavne veľké vzdialenosti vo mne vzbudzovali obavy, no postupom času som si na ne zvykla. V podstate som si lietanie nakoniec obľúbila. Na letisku si užívam práve ten čas, ktorý mám sama pre seba, no samotný let zväčša prespím. (Smiech.)
Zažila si počas letu niečo nezvyčajné?
Čo sa týka počasia, našťastie som nikdy nezažila nejaké veľké búrky alebo turbulencie. No nedá mi nespomenúť niečo, čo síce nie je veľmi nezvyčajné, ale skôr zaujímavé a pre mňa zakaždým fascinujúce. Je to pohľad na New York, keď tam pristávam v noci. Keď som to videla prvýkrát, bolo to asi to najkrajšie, čo som kedy videla… a musím sa priznať, že stále sa na ten pohľad teším rovnako a myslím, že ma nikdy neomrzí.
Lietaš rada z Letiska Košice?
Lietanie z Košíc mi veľmi vyhovuje. Som rada, že toto letisko ponúka presne také lety, aké potrebujem – či už je to na univerzitu alebo v rámci letného voľna na dovolenku. Bývam blízko letiska, preto mi cesta netrvá dlho, čo je pre mňa tiež výhodou. Keďže je to menšie letisko, nie je tam až tak veľa cestujúcich naraz, a nič netrvá dlho.