„Zmenilo to môj pohľad na svet. Na najdôležitejšie hodnoty diplomacie, ale aj globálnej politiky.“
Vatikán vníma ako jedno z najšpecifickejších diplomatických prostredí na svete. Bývalý veľvyslanec SR pri Svätej stolici Marek Lisánsky hovorí o výnimočnosti pápežskej diplomacie, osobných vzťahoch, ktoré sa vo Vatikáne budujú inak než inde, aj o tom, prečo má Slovensko s Rímom hlbší vzťah, než si často uvedomujeme.
Aké to pre vás bolo pôsobiť viac ako šesť rokov ako slovenský veľvyslanec SR vo Vatikáne?
Diplomacia vo Vatikáne, ako zvyknem hovorievať, je z hľadiska profesionálneho pôsobenia Mount Everestom diplomacie. Svojím spôsobom je to veľmi jedinečné, špecifické, ale aj unikátne prostredie.
Je to, samozrejme, výzva, keďže ide o prostredie, ktoré je výnimočné po všetkých stránkach. Či z hľadiska protokolárneho, politického, alebo z hľadiska duchovného, kultúrneho a historického. Je skutočne unikátne byť veľvyslancom pri Svätej stolici, navyše keď som mal tú česť byť vo Vatikáne najdlhšie pôsobiacim slovenským veľvyslancom v histórii našej modernej diplomacie.
Spomenuli ste protokolárne hľadisko, ktoré je odlišné od iných diplomatických misií. Predovšetkým v čom?
Tak tých špecifík je určite viac. Ale napríklad aj v tom, že veľvyslanci pôsobiaci vo Vatikáne sú na oficiálnych ceremóniách oblečení vo fraku, čo už dnes v modernej diplomacii môžeme vidieť iba veľmi zriedka, ale je to skutočne tradičný odev diplomata.
Takže vo fraku so všetkými vyznamenaniami je veľvyslanec či už pri odovzdávaní poverovacích listín, na pápežských sláveniach, alebo na rôznych protokolárnych podujatiach. Zároveň je človek svedkom protokolárneho ceremoniálu, ktorý má niekoľko storočí a je naozaj unikátny. Aj dnes môžeme prostredníctvom televízie alebo aj osobne vidieť, ako jedinečne vyzerajú pápežské slávenia a ceremónie v Bazilike alebo na Námestí sv. Petra v Ríme.
Museli ste sa s týmto protokolom dlhšie zžívať, kým ste ovládli všetky ceremónie?
Samozrejme, pre každého diplomata je to špecifické a u každého individuálne. Ja som vo svojej profesionálnej kariére už v najvyššom protokolárnom prostredí pôsobil opakovane, takže to síce bolo špecifické, ale nebolo to nič, na čo by vnímavý človek nebol pripravený. Navyše mám vzťah k protokolu a tiež k histórii, takže som sa snažil prispôsobiť podmienkam a myslím si, že sa mi to aj s pomocou mojich spolupracovníkov, priateľov a osobitne Slovákov pôsobiacich vo vatikánskom prostredí úspešne darilo.
Nakoľko sú vo vatikánskom prostredí dôležité vzťahy, možno práve s duchovnými? Sú na dennej báze?
Vo vatikánskom prostredí je to určite iné ako inde. Bežne diplomat stretne partnerov, ministrov zahraničných vecí, predsedov vlád alebo hlavy štátov raz za rok alebo za nejaké dlhšie obdobie.
V prípade Vatikánu a jeho predstaviteľov je to úplne špecifické, keďže tam sa veľvyslanec stretáva so Svätým Otcom každú stredu na generálnej audiencii. A, samozrejme, potom aj počas osobitných slávení, protokolárnych obradov alebo pri všetkých štátnych návštevách. Už táto vyššia frekvencia je teda výnimočná.
Rovnako je to aj v prípade štátneho sekretára, teda vatikánskeho predsedu vlády, a rovnako v prípade ministra zahraničných vecí, kde možnosti na stretnutie s nimi sú podstatne častejšie, ako je to v bežnej diplomacii. Vzťahy sú skutočne osobné a po istom čase skutočne priateľské a bezprostredné.
Podobné je to aj so slovenskou komunitou vo vatikánskom prostredí, ktorá je veľmi početne zastúpená. Za všetkých samozrejme spomeniem asi najväčšiu osobnosť, ktorá je pre nás, pre Slovákov, spojená aj s Košicami, a to je kardinál Jozef Tomko, ktorý bol dlhoročným a mimoriadne významným prefektom Kongregácie pre evanjelizáciu národov a zároveň našou najväčšou osobnosťou vo vatikánskom prostredí. Svoj posledný odpočinok našiel v Dóme svätej Alžbety v Košiciach. Aj to symbolizuje prepojenie Košíc a vatikánskeho prostredia. Ale, samozrejme, vo Vatikáne nás veľmi dôstojne reprezentujú aj ďalšie významné osobnosti, veď symbolicky najvyššie postavenými Slovákmi v Rímskej kúrii boli vždy kňazi pochádzajúci z východu Slovenska.
Lietajte do sveta. Koľko by stála letenka?
Nakoľko sa osobnosť diplomata môže predrať na povrch pri protokolárnych povinnostiach? V rámci ceremónií si predsa len nemôžete dovoliť byť sám sebou, no hovoríte, že sa vzťahy stali časom osobnými. Ako došlo k tomu prelomu?
Veľmi dobrá otázka. Každý z nás je nejakou osobnosťou, aj medzi diplomatmi sú otvorenejšie a introvertnejšie osobnosti.
Počas ceremoniálnych protokolárnych podujatí, samozrejme, nie je veľký priestor na osobné kontakty, ale zároveň si myslím, že najlepšou metódou na nadväzovanie kontaktov je vždy priateľský a otvorený prístup, úprimné, nazvime to, priateľstvo s rešpektom a úctou k partnerovi, ktoré na konci dňa znamená, že si vieme povedať aj to, kde sa nachádzajú možno otvorené otázky, ale zároveň vždy, za každých okolností, hľadáme východiská z danej situácie, samozrejme, vždy rešpektujúc možnosti druhej strany.
Mne osobne sa osvedčilo byť veľmi otvorený, priateľský a úprimný, radšej o niečo úctivo požiadať ako sa niečoho oficiálne dožadovať a vďaka tomu som vždy v tomto prostredí našiel pozitívnu odozvu. Koniec koncov sa to odzrkadlilo aj v tom, že Slovensko navštívil v septembri 2021 pápež František. Bola to jeho prvá európska post-covidová zahraničná cesta vôbec.
Nakoľko je nevyhnutné, aby bol človek na poste veľvyslanca SR vo Vatikáne veriaci?
Nie je to absolútna nevyhnutnosť, ale, samozrejme, je to nepísaná podmienka, ktorá by asi mala platiť v prípade krajín, ktoré majú kresťanský duchovný a kultúrny rozmer vo svojej histórii ako Slovensko.
Ale mal som kolegov, ktorí veriaci neboli, dokonca sa deklarovali ako ateisti. Pri Svätej stolici sú zároveň zastúpené aj krajiny, ktoré nemajú kresťanstvo ako duchovný a kultúrny základ spoločnosti. Sú to krajiny islamu, krajiny, kde prevláda hinduizmus alebo budhizmus.
Svätá stolica má nadviazané diplomatické vzťahy s takmer všetkými krajinami sveta, až na skutočne niekoľko malých výnimiek. Je to paradox. Často totiž vnímame, že Vatikán je malým územím, kde sa na tom pol kilometri štvorcovom odohráva len duchovný život. Ale v skutočnosti je Vatikán jedným z najvýznamnejších geopolitických hráčov súčasného sveta a je de facto prítomný v každej krajine sveta.
Čiže stále je to tak, že „ťahá za nitky“?
Neviem, či by som povedal, že „ťahá za nitky“, ale stále je to tak, že skutočne je prítomný v takmer všetkých krajinách. Pretože keď je tam prítomná miestna Cirkev, tak svojím spôsobom je tam prítomná aj vatikánska diplomacia. Je to prepojené.
Ale na druhej strane je to jedinečné aj v tom smere, že Vatikán nikdy nemá nejaký svoj špecifický národný záujem, ako je to v prípade každej krajiny. My máme svoje národné záujmy, či už ekonomické, politické, kultúrne alebo vojenské. V tomto prípade to však tak nie je. Vatikánska diplomacia má skutočne univerzálny záujem, ktorým je dobro ľudstva.
Znie to trošku nadnesene.
Možno áno, ale univerzálnym záujmom Vatikánu je skutočne ľudský rozvoj, duchovný, sociálny a kultúrny, ale aj zachovanie základných medziľudských vzťahov a hodnôt. Je to snaha o svet bez vojen, bez utrpenia a bez extrémnej chudoby. Svet, kde si všetci ľudia budú viac menej rovní a dokážu zabezpečiť svoje základné potreby pre seba, pre svoje rodiny a potomkov. Svet v ktorom dbáme o duchovné hodnoty, ale chránime aj životné prostredie či kultúrne dedičstvo.
Zmenilo vás to nejako osobnostne? Mám na mysli roky pôsobenia v takomto duchovnom prostredí. Že ste sa nejako, možno keď to povieme nadnesene, stali lepším človekom?
To neviem, to by skutočne museli povedať iní. Ale samozrejme, zmenilo ma to. Určite to zmenilo môj pohľad na svet. Zmenilo to pohľad na najdôležitejšie hodnoty diplomacie, ale aj globálnej politiky. Často totiž národné záujmy nie sú úplne ideálnymi záujmami. Ale existujú aj záujmy, o ktoré by sme sa mali usilovať všetci, a to aby konfliktov, vojen a napätia bolo čoraz menej. Lebo si mnohokrát neuvedomujeme, že my ako ľudstvo nemáme plán B. Nemáme inú planétu, na ktorú sa vieme odsťahovať.
A to je práve to, čo nám častokrát tá vatikánska a pápežská diplomacia stále hovorí. Aby sme sa spamätali, pretože neexistuje iné východisko, iba mierové riešenie a spolužitie národov. Tretia svetová vojna bude poslednou vojnou, ktorú zažijeme. Čím viac si to budeme uvedomovať, tým triezvejšie budeme postupovať a aj vnímať to, čo sa deje okolo nás dnes.
Je vám ľúto, že táto fáza vášho života skončila?
Určite, ale všetky cesty napokon vedú do Ríma.
A teraz už aj tá letecká linka z Letiska Košice.
Veru áno a som za to veľmi vďačný a som veľmi rád, že sa to nakoniec podarilo. Rím mi určite veľmi chýba, rovnako aj celej mojej rodine, pretože v rímskom a vatikánskom prostredí sme našli svoj druhý domov. Snažíme sa tam vracať a navštevovať ho tak často, ako sa dá.
Aké miesta tam máte najradšej? Ktoré sú vaše srdcovky?
Je ich veľa, ale, samozrejme, nedá sa neopomenúť tie základné, ako Námestie svätého Petra. Človek nájde úžasné miesta aj v podzemí Baziliky svätého Petra, pričom len málo turistov ide až do podzemnej archeologickej lokality, ktorá je veľkým rímskym cintorínom, a sú tam skutočne unikátne miesta.
Nádherné sú turisticky vyhľadávané pamiatky ako Fontana di Trevi, Piazza Navona, Koloseum a Pantheon. Pre mňa je Pantheon fenomenálnou stavbou, ktorá už prežila dve tisícročia a stojí. Pritom je dodnes pre inžinierov a staviteľov záhadou, ako dokázali postaviť kupolu s otvorom v strede, tým „okulom“, ktorý bol stredom rímskeho sveta. To len svedčí o tom, aká bola rímska civilizácia vyspelá a dokonalá po stavebnej i umeleckej stránke.
S rodinou sme sa vždy veľmi radi vracali do Castel Gandolfo, čo je pápežský hrad pri jazere Albano hneď za letiskom Ciampino. Nádherné je aj celé rímske pobrežie pri letisku Fiumicino. Sú tam úžasné reštaurácie, kde sa dá krásne posedieť a cez víkend si oddýchnuť.
Prišli ste na chuť talianskej gastronómii? Predpokladám, že áno.
Kto by neprišiel.
Aj kávičke?
A káve, samozrejme. Tá je úplne jedinečná. A dodnes je pre mňa veľkou záhadou, ako ju Taliani pripravujú. Aj u nás nájdeme tie isté stroje na kávu, vieme si kúpiť tú istú kávu, no chutí inak.
Je to skutočný fenomén a ja som veľký milovník kávy. Samotná gastronómia je tiež fantastická. Rím je navyše špecifický ešte aj v tom, že svojím spôsobom spája gastronómiu celého Talianska. Nájdeme tam kuchyňu z juhu, zo Sicílie, zo Sardínie, ale aj zo severu, z Trenta alebo niekde z Lombardie. Takže tam objavíme prepojené rôzne kulinárske prvky a takisto rôzne skvelé vína. Bohatstvo rímskej gastronómie je obrovské. Či sú to syry, pasta, pizza… Je to proste jedinečné mesto.
Opakovane ste spomenuli úzku naviazanosť Vatikánu a Slovenska. Slováci ako silne veriaci národ majú k Vatikánu prirodzene blízko, no ako vníma Vatikán Slovensko?
Pohľad Vatikánu na Slovensko môže asi najlepšie vykresliť skutočnosť, že pápež navštívil Slovensko v modernej ére za posledných 36 rokov už štyrikrát. Trikrát to bol svätý Ján Pavol II., raz pápež František. Neviem, či ešte existuje iná krajina, ktorú by pápež navštívil štyrikrát za menej ako polstoročie.
Sme zároveň krajinou, ktorá má najstaršiu kresťanskú tradíciu v strednej Európe, veď Nitra je najstaršou diecézou regiónu na západ od Salzburgu. Málo si uvedomujeme aj jednu špecifickú vec, a to, že na začiatku našich národných dejín nestoja mýtické postavy, ako je to v prípade niektorých národov, ktoré majú rôznu národnú mytológiu. Spomeniem len praotca Čecha alebo maďarského bájneho Turula. U nás na začiatku našich národných dejín stoja svätí Cyril a Metod, dve konkrétne postavy, ktorí prinášajú tomuto ľudu jazyk, abecedu, kultúru a Sväté písmo.
Vnímate tiež nejakú užšiu prepojenosť Ríma s Košicami alebo so Slovenskom?
Rím je skutočne v úvodzovkách naše najstaršie slovenské mesto. Máme tam totiž najvýznamnejšie pamiatky našej národnej histórie.
Či už je to prvé vyobrazenie slovenského územia na stĺpe Marka Aurelia, kde nájdeme bitku rímskych légií s Kvádmi pri Hrone. Alebo sú to prvé dokumenty svedčiace o našej histórii, ktoré sú vo vatikánskych archívoch ešte z čias Veľkej Moravy. Všetci sme sa predsa učili o bule Industriae tuae. Tu bol uznaný jazyk našich predkov – staroslovienčina za prvý národný jazyk kresťanstva. Svätý Cyril v Ríme po príchode z Veľkej Moravy v roku 869 zomrel a je pochovaný v Bazilike svätého Klimenta. Ale spája nás aj moderná história. Pôsobil tu generál Štefánik, sídli tu Pápežský slovenský ústav a kolégium svätých Cyrila a Metoda, či v byte kardinála Tomka na Via della Conciliazione aj Slovenský historický ústav v Ríme.
A tak je Rím skutočne slovenské mesto a dalo by sa povedať, že možno aj najväčšie a najstaršie slovenské mesto, aspoň v prenesenom, metaforickom význame.
