Milan Kolcun (1969) už vyše 20 rokov sprevádza košickými ulicami miestnych i turistov. Vďaka tomu pozná všetky zákutia metropoly východu a dokáže o nich rozprávať celé hodiny. Oveľa radšej vám ich však ukáže napríklad na Potulkách mestom Košice. Viac o tom, čo nesmiete pri potulovaní sa Košicami vynechať, nám prezradil v rozhovore.
Ste známy košický sprievodca, máte za sebou 15 rokov skúseností a vydali ste aj niekoľko kníh. Akú najväčšiu zaujímavosť podľa vás Košice majú?
Táto otázka je veľmi ťažká. Pre niekoho je zaujímavé, že na pešej zóne je stále veľa ľudí. Iného fascinuje Dóm sv. Alžbety a jeho zákutia alebo romantické námestie pred kalvínskym kostolom. Ďalší ospevuje bohato zdobený interiér Štátneho divadla a kvetové záhony pri hrajúcej fontáne, kde si návštevníci zvyknú posedieť a vdychovať atmosféru Košíc. Rodiny často unikajú pred ruchom mesta do ZOO a tu strávia s deťmi celý deň. A turistom zo západu sa páčia zvyšky socializmu, ktoré sme našťastie ešte nevyhodili, ale vieme ich ukázať svetu.
Trasy, ktoré vyberám turistom ja, sú vždy kombináciou toho, čo si myslím, že by tu mali vidieť, a toho, čo mi na začiatku povedia, že vidieť chcú. Na žiadnej z nich však nevynechám už spomínaný Dóm. Je to stavba stavieb a každý si v ňom niečo nájde. Či už je to len zvláštny pocit pokoja a ticha, alebo obdiv k staviteľom, ktorí dokázali vytvoriť niečo také veľké, či fascinácia architektúrou Dómu, kde sú zastúpené všetky štýly krásy – gotika, renesancia, barok… Výnimočný je aj posun v čase, ktorý môžu návštevníci Dómu zažiť na latinskej svätej omši v nedeľu o 9:00 hod. Spieva tu chór, kňaz hovorí jazykom stredovekej Európy a celý chrám ožíva. Vtedy je Dóm najviac Dómom, keď plní svoju primárnu funkciu a nie je len architektonickou pamiatkou.
Vaše trasy obyčajne predstavujete na špeciálnom podujatí s názvom Potulky mestom Košice.
Áno, Košice majú pre svojich návštevníkov a obyvateľov už jedenásty rok špeciálne podujatie – každý prvý víkend v mesiaci pre nich vymýšľame novú tému, na základe ktorej sa potulujeme Košicami. Vystriedali sme ich už asi sedemdesiat, napríklad barokové Košice, podzemné Košice či Židovské Košice. Týmto podujatím sme naštartovali sériu podobných prehliadok svojho mesta vo viacerých kútoch Slovenska. Veľmi ma teší, že ľudia prejavili záujem spoznávať svoje mesto, a že sa k nim niekedy pripoja aj turisti. Nezriedka sa medzi húfom potulkárov objavujú rezidenční umelci, zahraniční študenti či obchodí manažéri veľkých medzinárodných firiem. Pre nich je určený špeciálny maďarsky a slovensko-anglicky turnus.
Vyrovnajú sa podľa vás Košice svetovým metropolám, ako Londýn, Paríž či Berlín?
Nielenže sa vyrovnajú, dokonca majú niečo viac. Košice sú veľkomestom, pretože spájajú všetky požiadavky moderného človeka. Chcete ísť na balet? Máme ho tu, je skvelý a je náš. Tužíte po koncerte s takmer desaťtisícovým publikom? Aj tie sú tu pravidelne. Máte radi festivaly? Skoro každý týždeň máme aspoň jeden. Na druhej strane sme však malým mestom a preto tu nehrozí presýtenosť či pocit anonymity. V Prahe napríklad ťažko stretnete Pražáka. Košičania sa navzájom poznajú a funguje tu akási spriaznenosť, cez kamarátov a známych tu dokážete všeličo vybaviť a zistiť.
Košičanov predstavujete aj vy vo svojej pravidelnej talkšou Bez šepkára. Akých najzaujímavejších hostí ste na nej spovedali? Je na nich spriaznenosť s týmto mestom viditeľná?
Štyria z piatich hostí mojej šou sú ľudia narodení alebo žijúci v Košiciach. Vyberám si ale takých, čo nie sú celebrity a preto sa o nich málo hovorí. Aj vďaka tomu je ich výnimočnosť oveľa hlbšia. Nie je ťažké ich nájsť. Hovoria mi, že ak budem na každom podujatí predstavovať päť hostí, rýchlo sa mi minú, no nie je to pravda. Máme tu obrovské množstvo zaujímavých ľudí, len to v nich treba objaviť. Ja sa o to snažím.
Mojim snom bolo stretnúť sa na jednom pódiu s humoristom Milanom Markovičom, čo sa mi nedávno aj podarilo. Výnimočným hosťom bol aj Stanislav Rakús, hádam najlepší súčasný slovenský spisovateľ. Spriaznenosť s Košicami na nich niekedy nevidieť, ale počuť. Prízvuk na predposlednej slabike je najväčšou slabinou každého východniara. Ale myslím si, že Košičania sú niekedy menší „frajeri“, ako ľudia z metropol. Nie sú na seba takí namyslení.
Vy ste Košičanom známy ako skromný, no vášnivý cyklista. Auto vraj vyťahujete len naozaj zriedka a aj na dovolenky cestujete vlakom. Aký je váš vzťah k lietaniu?
Odkedy som zažil turbulenciu, bojím sa zakaždým viac, dokonca i keď je let bezproblémový. Výšok sa ale nebojím a nerobí mi problém vyliezť na akúkoľvek vežu, pretože je pevne spojená so zemou. To, že nelietam, je mi to však veľmi ľúto, pretože najkrajšie obdobie života som prežil na Kube a chcel by som sa tam vrátiť. Žiaľ, inak, než letecky, sa tam dostať nedá. Rovnako túžim dostať sa do Ruska alebo navštíviť latinskú Ameriku.
Spomínate Kubu, čo vás na tejto krajine najviac zaujalo?
Kuba bola fascinujúca tým, aký môže byť rozdiel medzi informáciami prezentovanými v mainstreamových médiách a skutočným životom. Kuba mi dala veľké poznanie, že nie všetko, čo ukazujú v správach je pravda. Odkedy som sa vrátil, pravidelne sledujem kubánsku televíziu, aby som si vedel poskladať pravdivý obraz. U nás je Kuba prezentovaná ako zlé miesto na život. V skutočnosti sú tam ľudia väčšinou šťastní a spokojní so systémom. My sa na to pozeráme zo svojho uhla pohľadu, predpokladáme, že keď tam nevládne rovnaký systém, je to automaticky zlé. Berieme to čierno-bielo. Niektoré krajiny musíte zažiť na vlastnej koži. Preto treba lietať, kde sa dá. Nebojte sa, nie ako ja (smiech).
Ďakujem za rozhovor.
Autor: Veronika Samková
Foto: Štefan Čaplovič, Juraj Gembický
