Na Kasárenskom námestí v Košiciach stojí Kino Úsmev. Pamätá veľa – štyri politické režimy, požiar, tri rekonštrukcie, stovky filmov a nespočetné množstvo divákov. Fungovalo nepretržite 83 rokov a potom sa na chvíľu zatvorilo. Dnes premieta opäť, s novým vedením, vylepšenými priestormi a programom plným klasiky i modernej filmovej tvorby. Do sály voňajúcej pukancami pozýva v rozhovore PR manažérka kina Barbora Tóthová.
Na Kino Úsmev si bude živo pamätať najmä staršia generácia, ktorá brala návštevu kina ako výnimočný a zriedkavý zážitok. Má Úsmev podľa vás šancu aj u mladých, vyrastajúcich na multikinách s 3D okuliarmi na nose?
Určite áno. Mladí určite ocenia príjemnú nenútenú atmosféru, vynovenú fasádu a interiér baru. Pred kinom máme v lete lehátka a taktiež u nás parkuje Robin Street Food, ktorý robí najlepšie hot dogy v meste. Nehovoriac o tom, že kino sa nachádza v centre, takže mladí ľudia bez áut to majú dostupnejšie. Snažíme sa divákom priniesť komplexný zážitok. Večera, kvalitný film a potom posedenie v bare. Čoraz viac sa nám v kine ľudia zdržujú aj cez deň, keď potrebujú pracovať či učiť sa.
Čo všetko sa v novootvorenom kine zmenilo a aké vylepšenia sa ešte chystajú?
Pre nás je rozhodne najdôležitejšou zmenou výmena technológie. Vďaka podpore od Audiovizuálneho fondu sme kino zdigitalizovali, čo zahŕňa výmenu premietacieho stroja, zvuku a plátna. Všetko podľa súčasných štandardov. Konečne tak môžeme premietať najnovšie svetové tituly, premiéry a priniesť divákom plnohodnotný zážitok čo sa týka obrazu a zvuku. Okrem kinosály sme vylepšili aj interiér a exteriér. Nejde o veľké zásahy, ale návštevníci si ich určite všimnú. Kompletne sme vyčistili park pred kinom a osadili sme na cestu takzvaný light box, na ktorom sa menia filmy podľa toho, ktorý v daný deň hráme.
Fasádu nám navrhovalo architektonické štúdio Zero, Zero, kde sme osadili 2000 zatepľovacích hmoždiniek v reakcii na módu zatepľovania v Košiciach a s cieľom zinteraktívniť túto kontaktnú plochu.
Vstup kina sme kompletne presvetlili – osadili sme do steny dve veľké francúzske okná s úmyslom prepojiť interiér s exteriérom. V niekdajšej „čakárni“ tak vznikol vkusný bar s retro nádychom. Nábytok sme naschvál nechali pôvodný, okrem stolíkov. Celý interiér sa potiahol tmavomodrým kobercom, aby sa tlmili zvuky, ale tiež aby sme zakryli naozaj strašné kachličky, ktoré sú tam z 90. rokov. Celé vnútro sa tak zútulnilo a „zmäkčilo“.
Otvorenie kina prebehlo vo veľkom štýle, premietaním interaktívneho filmu Kinoautomat, kde o osude hercov rozhodovali priamo diváci. Chystáte aj niečo ďalšie v podobnom štýle?
Určite chystáme množstvo špecialít a udalostí. Už teraz sa tešíme na zimné mesiace, kedy sa ľudia presunú z výletov do interiéru. Napríklad september bol celkom nabitý. Mali sme celosvetovú premiéru dokumentu Nicka Cave-a One More Time with Feeling, ktorý sa premietal na viacerých miestach sveta naraz v predvečer vydania jeho nového albumu.
Taktiež sme zorganizovali pred Kinom prvý medzinárodný Street Foodový Festival, pričom sprievodným programom boli filmy o jedle. Čakajú nás aj cestovateľské prednášky, filmové dni…
A to je ešte len začiatok!
Ako vyzerá aktuálny program kina a na čo by ste nás v blízkej dobe radi pozvali?
Každý si nájde určite niečo svoje, ja osobne by som určite nevynechala slovenský 5 October, Café Society Woodyho Allena alebo zaujímavú drámu Toto je náš svet.
Je kino progamovo pripravené aj na divákov zo zahraničia?
Samozrejme, film si môžu prísť pozrieť všetci diváci, ktorí rozumejú jazyku v originálnej verzii. Pri slovenských a českých filmoch sa snažíme vždy premietať aj anglické titulky. Takto sme hrali aj divácky veľmi obľúbenú Učitelku.
Neunikla nám ani sprievodná výstava Československý filmový plagát 1959 – 1989. Prečo sa ju oplatí navštíviť?
Lebo je absolútne fascinujúca! V dnešnej dobe, kedy vám distribútor dodá zle zabalené a škaredé plagáty, ktoré pozostávajú z vyretušovaných fotografií hercov, vidieť niečo tak jedinečné ako autorské, umelecky spracované plagáty, je naozaj výnimočné.
Grafici mali v tej dobe voľnosť spracovať filmové príbehy svojim vlastným jazykom a vzniká tak dialóg, ktorý bol častokrát tisícky kilometrov vzdialený. Grafik interpretoval film skrz svoj vlastný originálny vizuálny jazyk a najlepšie na tom je, že tieto plagáty boli v „komerčnom“ obehu a oceňovala a vedela ich čítať široká verejnosť.
Na výstave môžete vidieť kultové plagáty napr. Oľgy Poláčkovej-Vyleťalovej k filmu Nežná, plagát Milana Grygara k Antonioniho Zväčšenine či plagáty Zdenka Zieglera (Psycho, Čeluste, Roma)… Navyše je možné si vybrané plagáty v kine aj zakúpiť.
O znovuzrodenie Úsmevu sa postaralo OZ Cinefil, ktoré úspešne prezentuje košickú kinematografiu aj na zahraničných festivaloch. Môžete nám ho predstaviť a priblížiť jeho prácu?
OZ Cinefil vzniklo ešte v roku 2002 a prevádzkovalo rovnomenný filmový klub. V roku 2010 sa však majiteľ budovy rozhodol kinosálu zrekonštruovať, a tak sa Cinefil presunul do východoslovenskej galérie a vzniklo malé kino Biograf. V roku 2012 sa aj vo VSG začala rekonštrukcia, takže občianske združenie sa ocitlo bez priestoru. V tej dobe ma k práci Cinefilu, prizval Lukáš Berberich, ktorý prevzal iniciatívu a po prieskume vyhodnotil, že Kino Úsmev poskytuje najlepšie podmienky na založenie prvého „arthousového“ kina v Košiciach a neskôr centra audiovizuálnej kultúry. Má dostatok priestoru na kaviareň, filmové štúdio, ateliéry a park pred kinom predstavuje v lete príjemné miesto na posedenie. Navyše bola budova vo veľmi dobrom stave. O získanie budovy sme sa snažili dva roky, až sme nakoniec od mesta dostali Kino Úsmev do prenájmu za symbolické nájomné, avšak s podmienkou pretvoriť ho na kino s každodennou prevádzkou a už spomínané „Centrum audiovizuálnej kultúry“.
Počas dvoch rokov, kedy sme boli bez priestoru, sme organizovali premiéry, festivaly, semináre a rôznorodý program kade tade po Košiciach, najmä však v Tabačke Kulturfabrik, ktorá nám poskytla „azyl“.
Chystá sa Cinefil rozšíriť svoje pôsobenie aj ďalej a otvoriť napríklad kino premietajúce Slovenskú tvorbu v zahraničí?
Nad takýmto ambicióznym projektom sme zatiaľ ešte neuvažovali. Určite chystáme v budúcnosti cezhraničné spolupráce a zaujímavé projekty, ale čo sa týka premietania slovenských filmov v zahraničí, najlepšou cestou je, ak sa samotným producentom podarí film dostať do zahraničnej distribúcie a môžu sa premietať v už existujúcich kinách, ktorých je naozaj neúrekom. Alebo ak by sa tamojší Slováci inšpirovali našimi aktivitami a sami organizovali premietania pre lokálnu komunitu Slovákov a Čechov, ktorú dobre poznajú a vedia osloviť.
Ako funguje zahraničný filmový priemysel a kam sa za dobrým filmom oplatí vycestovať?
Ja by som to nazvala globálny filmový priemysel. Každá krajina má svoje špecifiká, ale v podstate pri celovečerných filmoch majú filmári a producenti vždy ambíciu prezentovať a predať film aj do zahraničnej distribúcie, aby sa čo najviac rozšíril, a samozrejme aby im zabezpečil financie na tvorbu ďalšieho filmu.
Keď je film hotový (ale niekedy stačí ak je rozpracovaný), filmári ho hlásia na rôzne filmové festivaly. Na festivaloch (v najväčšej miere na tých najväčších ako Cannes, Berlinale, Toronto, Sundance…) sa potom práva na filmy predávajú distribútorom, ktorí ich ponúkajú kinám vo svojej krajine.
Je problém, ak chce kino zahrať film, ktorý nie je v danej krajine v distribúcii. Už sme sa v tejto situácii ocitli. Ide najmä o špecifické, umelecké tituly, ktoré veľkí distribútori nemajú dôvod nakupovať. Potom musíme osloviť priamo producenta a on zváži či a za akú čiastku nám film poskytne.
Oplatí sa určite vycestovať na festivaly spomínané vyššie, ale ak divák nemá vyšší rozpočet, jednoznačne odporúčame Karlovy Vary, Krakow, či slovenský Artfilm, ktorý premieta aj u nás v Kine Úsmev. Medzi naše obľúbené slovenské festivaly patria 4 ŽIVLY v Banskej Štiavnici, Fest Anča (festival animovaných filmov) v Žiline, Kinobus (cestovanie po zatvorených a opustených kinách Slovenska) a Cinematik v Piešťanoch.
Ďakujeme za rozhovor.
Veronika Samková
Foto: archív kina Úsmev