Mladý cestovateľ z Košíc, Marek Hrivniak, cestuje výhradne bez plánov, no napriek tomu si vychutnal 50 dní v 9 rôznych krajinách Ázie. Na svoj trip vyštartoval práve z Medzinárodného letiska Košice. Južná Kórea, Japonsko, Filipíny, Singapur, Malajzia, Thajsko, Kambodža, Macau a Hong Kong. Takto by sme jeho poslednú cestu mohli zhrnúť do jedného riadku. My sme však chceli vedieť viac.
Kde sa vzal nápad absolvovať túto cestu a ako si sa na ňu pripravoval?
Pôvodne ma inšpirovala moja bývalá priateľka, ktorá sa rozhodla ísť študovať do Južnej Kórei. Ja som chcel vziať notebook a ísť za ňou, keďže môžem pracovať v podstate kdekoľvek. Kúpil som si letenku ale, bohužiaľ, rozišli sme sa. Povedal som si však, že to nebudem rušiť a sedieť doma, cestovať môžem predsa aj sám. Moja príprava spočívala v tom, že som si tri dni pred odletom požiadal o e-víza a povedal som si, že by som ešte rád videl aj Japonsko. To bolo úplne všetko.
Aké boli tvoje prvé dojmy po prílete do Ázie? A aká bola reakcia domácich?
Zo začiatku to bolo pre mňa úplne nové. Zaplavila ma eufória z novej krajiny a kultúry. Nič iné som ani nevnímal. Ak sa aj niečo negatívne stalo, pravdepodobne som to úplne vytesnil. S odstupom času som si však uvedomil napríklad to, že v autobuse alebo v metre si ku mne tamojší ľudia nechceli prisadnúť. Posledné voľné miesto bolo vždy vedľa mňa. Ani voči mne neboli nejako extrémne komunikatívni. Ak už musela nejaká konverzácia prebehnúť (napríklad v obchode), najčastejšie to bolo prostredníctvom prekladača, keďže tamojší často nevedia dobre anglicky. Od začiatku som sa snažil vnímať a porovnávať veci s tým, čo poznám z domova alebo z iných krajín, ktoré som už navštívil.
Naučil si sa niečo o živote od ľudí na druhej strane sveta? Či už v chudobnejších alebo bohatších krajinách…
Povedal by som, že vo vyspelejších krajinách sú ľudia nastavení na konkrétne pravidlá. Ak sa s nimi však už dáš do reči, môžeš sa dozvedieť zaujímavé veci. V Tokijskom metre mi napríklad chlapec povedal, že majú pocit, akoby svet vinil aziatov z covidu. Cestujú menej aj do Európy, pretože sa naozaj obávajú toho, že by k nim ľudia boli odmeraní a nesprávali by sa k nim dobre.
Naopak, v chudobnejších krajinách sú si ľudia omnoho bližší a sú bližší aj k turistom. Veľmi dobre si uvedomujú, že žijú z turizmu a podľa toho sa aj správajú. Podľa niekoho môžu byť občas až príliš otravní – napríklad keď vás 5-krát okríknu, či nepotrebujete niekam odviezť.
Domáci v chudobnejších častiach vždy vidia, že tam nepatríte a automaticky sa pýtajú, odkiaľ ste. Myslím, že v Singapure, Kórei alebo Japonsku sa ma to nikdy nikto neopýtal. Naučil som sa, že aj ľudia, ktorí majú málo, si to vážia a vedia žiť bez prepychu či naháňania sa za vecami, ktoré máme napríklad my Európania často ako bežné ciele. Život tam je v tomto smere jednoduchší. Ľudia sa za ničím nenáhlia, žijú s menšou mierou stresu a bez zbytočných svetských nárokov.
Je nejaké miesto alebo moment, ktorý by si chcel vyzdvihnúť ako zábavný, špeciálny alebo dokonca nebezpečný? Možno nejaký osobný “highlight“?
Musí byť publikovateľný, áno? (Smiech.) Samozrejme, mám iba také. Je náročné niečo vypichnúť, keďže mám naozaj veľa zážitkov a vyskúšal som rozličné aktivity. Osobne nemám rád cestovné kancelárie, sprievodcov alebo delegátov, preto bolo pre mňa najlepšie požičať si skúter a jednoducho obísť konkrétny ostrov, zastaviť, kde chcem a kedy chcem, zmeniť si plán z minúty na minútu. Nemať presnú časovú líniu.
Čo sa týka miest, jednoznačne boli top ostrovy Busuanga a Coron na Filipínach, v provincii Palawan. Nie je tam veľa turistov a domáci boli naozaj milí, poradili mi kedy a čo si pozrieť. A keďže na Filipínach je druhým úradným jazykom angličtina, bolo to aj z jazykového hľadiska jednoduchšie. Bolo to tam naozaj super.
Pri vstupe na Hidden Beach (El Nido) som sa z lode sám pustil do naozaj veľkých vĺn a skončil s niekoľkými krvavými ranami po náraze na korál… Prekvapením boli pre mňa symboly svastiky na rôznych sochách. Z počiatku ma to naozaj prekvapilo, až zaskočilo. Neskôr som zistil, že je to tam úplne normálne. Svastika je totiž pre miestnych a ich náboženstvá všeobecným symbolom šťastia. Úplne normálne je vidieť sochu Buddhu so svastikou na hrudi (Tian Tan Buddha). Napríklad v Južnej Kórei, Honkongu – na ostrove Lantau. Z gastronomických zážitkov vyberám Lechón (Filipíny) a Wagyu (Kórea), kde to boli naozaj kulinárske zážitky. Exotický a zaujímavý bol však napríklad škorpión alebo rôzne chrobáky a hmyz.
Ja o tebe viem, že to nebol tvoj prvý „solo travel“ výlet. Niekoľko týždňov si takto strávil aj v Amerike – povedal by si teda, že uprednostňuješ cestovať sám?
Áno. Dôvodom je, že sa nemusím nikomu inému prispôsobovať. Môj spôsob cestovania by veľa ľudí určite stresoval, ale otvorený program pripravený ráno je to, čo preferujem. Cítim vtedy slobodu. Niekomu by to mohlo pripadať unáhlené, ale ja si to užívam po svojom. Nie som typ, ktorý preleží deň na pláži. Chcem, aby cestovanie malo zmysel. Počas cesty sa však ku mne občas na pár dní pridali aj nejakí moji priatelia – v Japonsku, Thajsku, Malajzii a na Filipínach. Vedeli sme, že preferujeme rovnaký štýl cestovania, a tak to nebol problém.
Stretol si na cestách aj nejakých iných Čechov alebo Slovákov?
Párkrát áno. Napríklad český manželský pár, ktorý bol päť týždňov na Filipínach. Tie určite majú čo na takýto čas ponúknuť, ale mne to prišlo na jednu krajinu pridlho. Veci by sa mi asi opakovali – zátoky, pláže. Radšej za ten čas prejdem niekoľko rôznych štátov a kultúr.
Síce si sa nedávno vrátil, no máš už v zálohe nejaké ďalšie cestovateľské plány?
Nejaké plány určite mám. Rád by som ešte navštívil pár ostrovov Juhovýchodnej Ázie, ktoré som doposiaľ nevidel, a pokračoval smerom na juh – do Austrálie a na Nový Zéland. Potom by som rád videl Južnú Ameriku, Patagóniu a podobne. Ideálnym zakončením by bol Karibik.