Sympatický spevák rusínskych ľudových piesní zbožňuje folklór rovnako ako jeho manželka. Netají sa tým, že to medzi nimi bola láska na prvý pohľad a jednoducho sa našli. Obaja pestujú vzťah k tradíciám, no rozhodne nejde o nič striktné, práve naopak. So Štefanom Štecom sme sa porozprávali o novom albume, hudbe, cestovaní, lietaní i blížiacich sa sviatkoch.
Aktuálne by v závere roka mal vyjsť Váš v poradí už tretí album. Môžete ho trošku priblížiť, nech vieme, na čo sa môžeme tešiť? Bude na ňom oproti predošlým niečo špeciálne?
Presne tak, niekedy začiatkom decembra by mal vyjsť náš tretí štúdiový album, ktorý ponesie názov Karpatia ako jeho titulná skladba, ktorú sme vydali pred letom.
Druhý singel z tohto albumu vyšiel len pred pár dňami a volá sa Chvíľa. Oba single poukazujú na to, akým štýlom sa bude album uberať. Prvá skladba je rusínska, ale už trošku viac z autorskej dielne. A tá druhá je zase slovenská, s výborným textom Silvie Kaščákovej. Takže trošku experimentujeme, posúvame sa aj žánrovo, ak je to možné, ale stále v rámci prirodzenosti toho, čo nás postretne na skúškach. Vždy prinesiem balík nových skladieb a nápadov a vždy sa z neho niečo spontánne vyextrahuje. A presne takto spontánne nám vychádza aj tento album.
Nazývam ho „karpatská kuchyňa“, pretože v názve Karpatia akoby bolo „ty a ja“, čím chcem povedať, že viac-menej všetci sme z Karpatie alebo z nejakého prostredia, ktoré nemusí byť nutne niekde na dedine, v prírode alebo v romantickom prostredí. Ja som napríklad takúto Karpatiu, čiže zmes všetkého možného, rôznych žánrov, hudby či národovosti, zažíval práve v Košiciach, kde som vyrastal v paneláku.
Na predošlom albume ste spolupracovali s Peter Bič Projekt, Ľubicou Čekovskou, Eddiem Stevensom? S kým spolupracujete tentoraz?
Tento album bude viac náš. Je na ňom menej hostí, no o to viac našej kreatívnej energie. Poslucháči sa však môžu tešiť na skladbu Láska neumiera, ktorú som naspieval spoločne s Janou Kirschner, ale v našom vydaní. Takže v autorstve Jany Kirschner, ale my sme ju nahrali v takom tom našom ponímaní, s mojím vlastným textom. No a v jednej skladbe mi urobila krásne vokály fantastická speváčka, tiež Košičanka, Denaja, z čoho sa veľmi teším.
Autori zvyknú albumy či knihy prirovnávať k svojmu ďalšiemu dieťaťu. Je to aj Váš prípad?
Dá sa povedať, že je to tak. Je to vlastne také naše dieťatko, pretože s ním ideme spať a takisto s ním vstávame. Aj doma s manželkou, ktorá je momentálne aj moja manažérka, o ňom neustále komunikujeme, debatujeme, pomáha mi napríklad s jeho konečným vizuálom. Náš syn zase tancuje na ešte len surové skladby, ktoré si doma púšťame… Je to teda naozaj rodinná príprava a ten album možno až človeka začne otravovať, nechce s ním nič mať, túži po chvíľke pokoja, ale potom, keď si ho opäť vypočuje a pozrie sa na prácu, ktorá je za ním, si ho zase obľúbi. Momentálne sa z neho veľmi teším. Chceli sme ho vydať skôr, ale obdobie korony nám to prekazilo.
Čo pre Vás znamená hudba? Možno špeciálne rusínska hudba?
Hudba je naozaj velikánsky nekonečný vesmír, ktorý musí existovať na tomto svete, pretože si neviem predstaviť, ako by sme medzi sebou vedeli nekonfliktne komunikovať. Myslím rôzne národy a národnosti. Pretože hudba naozaj veľmi spája. Nemusíme rozumieť textu, ale je to médium, ktoré v nás dokáže vyvolávať rôzne pocity a preto sa šíri tak rýchlo. Akoby v sebe ukrývala akýsi kód, ktorý v ľuďoch odkrýva človečenstvo a niečo dobré, čo sa nedá opísať. Čo vzniká len v tom momente, keď vzniká – keď je hraná, keď sa spieva…
Takže bez hudby si neviem predstaviť naozaj ani život a ani jeden deň. A špeciálne rusínska hudba je zaujímavá v tom, že sú v nej akoby ukryté nejaké zvláštne emócie či esencie, ktoré nikde inde človek nenájde. A nemusí byť doma, môže byť naozaj úplne na druhom konci sveta, ale keď si vypočuje tú svoju domácu hudbu, na ktorej vyrastal, akoby sa v ňom niečo stále nanovo zrodilo. A pre mňa je to veľmi dôležité – každý deň cez hudbu a špeciálne aj cez rusínsku opäť raz spoznávať samého seba.
Vašou ambíciou je stierať ňou rozdiely medzi ľuďmi a zbližovať ich. Darí sa Vám to?
Áno, podarilo sa mi to. Alebo resp. neviem, či sa mi to podarilo, ale niekedy sa mi to darí. Pretože musím povedať, že koncertujeme nielen doma a nielen v rámci rusínskej menšiny, ale aj na strednom Slovensku, na západnom Slovensku, za hranicami – v Česku či Poľsku… Ľudia mi mnohokrát nerozumejú, prídu za mnou, že tomu textu nevedeli porozumieť, až pokiaľ ho nevideli v písanej forme alebo si to nepustili nejako pomalšie. Pretože rusínske texty sú veľmi zrozumiteľné, len niekedy v rýchlosti a pri speve to človek až tak nezachytí. Ľudia však majú radi túto hudbu, púšťajú si ju, dokonca sa mi niekedy podarí zbúrať hranicu alebo akoby vyjsť zo škatuľky folkloristu alebo ľudovej hudby a oslovím aj iné publikum. Píšu mi aj takí, čo veľmi nemusia ľudovky, občas dokonca metalisti, že majú v rámci svojich playlistov aj moju skladbu, a to sa veľmi teším. Pretože je to vlastne aj trošku také moje zadanie búrať hranice medzi ľuďmi, medzi žánrami a ukazovať, že hudba by nemala ostať len v nejakej škatuľke, len pre konkrétnych ľudí, ale mala by byť otvorená pre všetkých a mala by spájať.
Čo sám rád počúvate?
Budem veľmi stručný, pretože sám neviem čo. Tým, že pracujem s novým albumom a viac-menej dennodenne potrebujem spracovať vlastnú produkciu, mi preletí hlavou množstvo skladieb rôzneho žánru, ale niekedy ani nezachytím konkrétneho interpreta. Úplne inak to bolo, keď som bol tínedžer. Mal som obľúbené kapely, ktoré som počúval, mal som vylepené ich plagáty. Ale v súčasnosti, poviem pravdu, počúvam všetko, čo sa mi páči, čo mi príde do uší… Niekedy to proste len príde a odíde. Na hudobných platformách je toho toľko… Napríklad tento rok vydala album Jana Kirchner a nielen preto, že som s ňou spolupracoval alebo že sme spolu tento rok aj hrali v Košiciach, ho považujem naozaj za skvelý, inšpiratívny, využíva množstvo nových hudobných postupov v danom žánri, má krásne texty. Takže toto naozaj rád počúvam. Veľmi rád mám aj Klavdiu Petrivnu – je to skladateľka, speváčka, výborná hudobníčka, dokonca s absolútnym sluchom, ktorá sa vydala na svoju vlastnú hudobnú kariéru. Je to ukrajinská interpretka a milujem jej hudbu, naozaj robí skvelé veci. A potom ešte počúvam úplne všetko, čo je dobré, čo sa dotkne môjho srdca a nejakých mojich hudobných radarov.
Kvôli koncertom musíte veľa a často cestovať. Vnímate to ako nutné zlo alebo naopak príjemnú súčasť Vašej práce?
Cestovanie máme veľmi radi a ešte stále sme vo fáze, keď nás to až tak veľmi neotravuje. Samozrejme, na konci leta, keď ste po nejakej intenzívnej trojmesačnej tour, je už človek z toho všetkého otrávený a má toho proste dosť. Ale my radi cestujeme a spoznávame. Na Slovensku je naozaj čo spoznávať, pretože každý región prináša úplne niečo iné. Veľmi sa mi páči, že naša krajina nie je v úvodzovkách taká nudne rovinatá. Človek má pocit, že prechádza rôznymi mikrosvetmi. A tým, že je Slovensko maličké, necestujeme na veľké vzdialenosti. Skôr je možno trošku problém s infraštruktúrou.
Užívate si aj cestovanie lietadlom na dovolenky, alebo lietanie nie je Vaša srdcovka? Ako východniar využívate aj služby Letiska Košice. Kam ste napríklad leteli?
Áno, nemôžem síce povedať, že lietame často, ale už keď letíme, tak intenzívne a veľmi radi. Aj tento rok sa nám podarilo napríklad letieť z Košíc do Londýna, čo bol fantastický výlet – predĺžený víkend s mojím synom a manželkou. Veľmi pohodlný, pretože v Košiciach sme nastúpili a v Košiciach sme aj vystúpili a spoznali sme medzitým svetovú metropolu. Potom sme leteli do Kanady do Toronta, kam som išiel s manželkou na výlet za slovenskou komunitou, kde som aj vystupoval. Tiež to bolo fantastické, pretože sme leteli z Košíc do Varšavy a odtiaľ priamo do Toronta. Krásne som zhora videl moje rodné sídlisko Furča, takže som bol nalepený na okne a sledoval som krajinu. Späť sme leteli cez Varšavu do Budapešti a ten let bol tiež fantastický, lebo bolo krásne a leteli sme ponad Tatry. A do tretice sme tento rok leteli ešte na predĺžený víkend na Sicíliu.
Turbulencie až tak rád nemám, ale to asi nie som výnimka.
Vy aj Vaša manželka výrazne prispievate k zachovávaniu tradícií – manželka napríklad ušila a obnovila kroj z obce Habura, zreštaurovala čepiec, nie je problém vidieť ju prezentovať sa v kroji… Dostala sa k tomu cez Vás alebo k tomu tiež prirodzene inklinuje?
Manželka k tomu prirodzenie inklinuje, pretože pochádza zo Slatinských Lazov, čo je na strednom Slovensku, a musím povedať, že doma ma nádhernú zbierku krojov práve zo Slatinských Lazov z regiónu Podpoľanie. Sú to starodávne kúsky, ktoré ušila a nosila ešte jej starká a generácie pred ňou. Jej starká to naozaj veľmi krásne zachovala, pretože tie kroje sú jemné, hebké a človek s nimi musí vedieť zaobchádzať. A túto skúsenosť a lásku ku krojom predala aj svojej vnučke. Dušanka to naozaj veľmi krásne uchováva v skriniach, vie ako sa o to starať, ako sa to má obliekať. Takže láska ku kroju bola určite doma, predáva sa u nich z generácie na generáciu.
No a tým, že Dušanka je takisto folkloristka a my sme sa spoznali v Brne v slovenskom súbore Poľana, má skúsenosti, kumšt a um, aj ako opravovať kroje, ako ich vyšívať, šiť, ako k nim vôbec pristupovať. To si so sebou ku mne priniesla. A keď sa vydávala, chcela mať kroj z nášho regiónu, pretože je to tradícia, že keď sa žena vydáva, tak vlastne ako keby preberala mužove tradície tým, že sa oblieka po polnoci už do „jeho“ kroja.
Dušanka si preto zrekonštruovala čepiec na základe jedného starodávneho čepca a tiež istého výskumu. Je veľmi, veľmi, veľmi zručná, veľmi dizajnérsky schopná, a keďže má rada aj módu ako takú, presne takým spôsobom vie pristupovať aj ku krojom, že je to všetko vkusné a pekné. Proste to vie.
Ona je zo súboru Poľana, vy z Hornádu, bola to na prvý pohľad folkloristická láska?
Áno, študovala na Masarykovej univerzite a mňa si tam pozvali do súboru Poľana ako študenta, ktorý už pracoval a choreograficky som im pripravoval rôzne programy, hlavne tance z východného Slovenska a rusínske tance. A Dušanka, tiež ako študentka, tam bola asistentkou. Takže sme sa stretli v Brne. Ja si myslím, že to bola láska na prvý pohľad. Mne hneď zarezonovala v očiach, keď som ju prvýkrát uvidel medzi všetkými tými dievčatami. Potom už, viete, ako to je, že človek vlastne pozerá iba na tú jednu ženu. Očarila ma tým, ako vyzerala, ako sa správala, čo všetko vedela, ako tancovala, akú malá okolo seba auru. Takže to bolo hneď jasné.
Kedy sa u Vás prebudil vzťah k tradíciám? Vštepovali Vám ho rodičia?
Vzťah k tradíciám prišiel prirodzene. Neviem, či mi to rodičia nejako intenzívne vštepovali. Skôr sme len videli to, čo robili oni – že mali vzťah k uchovávaniu tradícií okolo obradového kalendára počas Veľkej noci, na Vianoce. Mali vzťah ku krojom, k ľudovej piesni, ale skôr to bolo všetko spontánne, keďže pochádzali z takého prostredia. Mne sa to zo súrodencov potom páčilo asi najviac a začal som sa tomu vážnejšie venovať. Ono vzťah k tradíciám nemôže byť vytváraný násilne, musíš to mať rád. Musí sa ti to páčiť.
Prirodzený a kvalitný vzťah k niečomu, a teraz nehovorím o tradíciách, je, ak sa to učíte, ak vidíte dobrý príklad, ktorý je vám kvalitným vzorom a ktorý vy prijmete a beriete ho ako svoju súčasť. Keď vidíte správny príklad, tak ani neviete ako a prirodzenie sa to na vás nalepí. Tak by to asi malo byť, lebo nič nútené a vštepované nasilu nefunguje. Nehovorím, že to musí byť hneď zlé, ale tá sila, alebo ten neprirodzený nátlak do niečoho vytvára automaticky reakciu, že sa človek skôr od toho odtiahne, ako keby k tomu priľnul.
O zachovávaní tradícií sú aj najkrajšie sviatky roka. Aké tradície zvyknete doma dodržiavať?
Samozrejme, Vianoce sú u nás veľmi obľúbeným sviatkom, rovnako ako Veľká noc. Keďže som gréckokatolícky veriaci, tak my máme rôznych tradícií Východného obradu naozaj veľa – aj v ľudovej, aj v duchovnej rovine, takže my si na tom dosť potrpíme. Manželka je zase evanjelička, takže oni prežívajú tieto sviatky skôr cez duchovno. Evanjelici sú však veľmi za ekumenizmus a porozumenie medzi rôznymi vierami a sú všetkému veľmi otvorení, preto manželka veľmi rada prijala všetky moje tradície. Takže aj varí jedlá, ktoré som si obľúbil na štedrovečernom stole – je to klasika – pirohy, mačanka a podobne. A samozrejme, aj Dušanka si priniesla na štedrovečerný stôl to svoje, takže máme z každého rožka troška. Hlavne, nech sú všetci spokojní a hlavne nech sme počas sviatkov spolu.
Predpokladám, že celkovo sú u Vás Vianoce posledné roky ešte intenzívnejšie vďaka Riškovi…
Riško je intenzívny chlapček, teší sa zo všetkých tajomných vecí. Ja zase dodržiavam to, aby tam mágia Vianoc, detských a čarovných, bola, pretože ja si to pamätám z detstva, že sme mali veľmi radi všetko nepoznané. Nevedeli sme, kto nosí darčeky a také to rozprávkové tajomno do istého veku u detí vytvára magickú atmosféru. Ja na to veľmi rád spomínam a teraz si užívam, keď vidím iskričky v Riškových očiach, keď nevie, čo sa deje… Pred večerou sa ideme umývať, aby sme boli čistí a svieti nám len sviečka, dávame si krížik s medom na čelo, papáme cesnak, rozkrojíme jabĺčko a potom nasleduje jedno jedlo za druhým… Ako som spomínal, máme mačanku, kapustnicu, bobaľky, pirohy – všetko to ide zaradom. Z každého rožka sa musí trošku ochutnať. Až potom si ideme pozrieť darčeky. Máme tieto tradície veľmi radi, sú dôležité a hlavne vtedy, ak nás neobmedzujú, ak sú s nimi všetci stotožnení a cítia sa slobodne. Tradície by vždy mali trošku pozerať aj do budúcnosti, nielen do minulosti a vtedy majú šancu prežiť a zároveň vytvárať pozitívny vzťah medzi všetkými členmi rodiny a vôbec medzi ľuďmi.