Kedysi vášnivý motorkár Jozef (39), vystupujúci pod pseudonymom Signor Vespa, z ničoho nič zamenil drsné mašiny za nežnú Vespu a brázdi na nej cesty po celej Európe. Užíva si jej mrštnosť a vzťah k skútru povýšil na životný štýl, ktorým inšpiruje široké okolie. Aj na Slovensku sa chce cítiť ako na dovolenke a pre spokojný život už vôbec nepotrebuje auto. Len na Vespách má najazdených vyše 80-tisíc kilometrov. Ako však zvláda na Vespe horúčavy či krupobitie, o akom modeli sníva, čo „cirkusantské“ si dokúpil na svoju Vespu a ako sa k nemu správajú v premávke bežní vodiči?
Fascinujúce je, že ste k Vespe „presedlali“ z klasickej motorky, čo je naozaj neobvyklé. Na čom ste predtým jazdili?
Boli to veľké motorky od Yamaha Tenere 660 cez nejaké Enduro, Ducati Monster, potom V-strom Suzuki, čo je veľká, dá sa povedať cestná motorka. A v roku 2020 sa všetky okolnosti akosi prepojili a nastal ten pravý moment na zmenu.
Čo bolo tým hlavným zlomom, ktorý rozhodol? Bolo to niečo alebo niekto?
Vždy keď som bol niekde na dovolenke, závidel som miestnym chalanom a babám, ako jednoducho vysadli na Vespu len tak v šľapkách a kraťasoch, so zastrčeným telefónom v zadnom vrecku a cigaretkou v kútiku úst. Bol to ich štýl života, nič mimoriadne. A tak som si vždy vravel, že raz chcem žiť. A keďže zatiaľ nežijem v Taliansku, musím si na to vytvoriť podmienky tu doma. Chcem tu žiť tak, ako na dovolenke. Čakal som len na správnu príležitosť.
A motoriek ste sa úplne vzdali?
Vespa ma začala neuveriteľne baviť. Chvíľu som mal aj-aj, no čoskoro som pochopil, že motorka už len stojí v garáži. Úplne som ju vyčlenil zo života. Na Vespe sa dá fungovať skoro všade.
Vespy sú vraj kategóriou dopravných prostriedkov, ktorá má azda najviac variabilný výber príslušenstva. Čo také sa dá dokúpiť či obmieňať?
Vlastne všetko. Od rôznych kolies, dizajnových nálepiek, farieb cez rôzne, aj kožené doplnky. Dá sa v podstate zmeniť úplne všetko od základu. V Ázii je to obrovský fenomén, kde využívajú rôzne farebné laky, neónové podsvietenie a často až šialené grafiky a namiesto svetiel displeje.
A čo vy? Tiež ste typ, že si na tú svoju Vespu neustále niečo dokupujete, ofukujete ju, vylepšujete a pod.?
Jasné, ale robím to tak akosi decentne. Na svoju „veľkú“ Vespu 300 som si však napríklad doprial výfuk. Odjakživa ma to lákalo. Nechcem, aby to pôsobilo ako v cirkuse, ale… nechal som sa na to zlomiť.
Čiže teraz momentálne vlastníte dve Vespy – 125-ku a 300-ku, ktorá je silnejšia a športovejšia.
Áno. Na malej mám najazdených okolo 42-tisíc kilometrov a na väčšej cez 39-tisíc. A ešte tu je aj veterán, ktorý vlastním dva roky. Je to biela Vespa z roku 1982. Ide o úplne prvý model Vespy PK50 ešte bez tachometra.
Ako ste vnímali svoj prechod z veľkých motoriek na Vespu a ako to vnímalo vaše okolie? Predsa len, motorkári sú drsní chlapi a na Vespe z vás asi taká autorita ani aura nesrší…
Lietajte do sveta. Koľko by stála letenka?
No stále môžem byť drsný. (Smiech.) Iste, nie je to už také a panuje akási fáma či spoločenský úzus, že je to skôr dopravný prostriedok pre baby. Úprimne? Je mi to jedno. Nech sa každý venuje tomu, čo ho napĺňa a žije tak, ako to cíti. Ja sa nepotrebujem s nikým porovnávať, ani pretekať. A keď sa chcem športovejšie vyblázniť, Vespa 300 je na to ideálna. Je rýchlejšia a zvláda aj talianske kopce.
Ako vlastne došlo k tomu, že ste sa rozhodli cestovať s ňou po Európe?
Mám rád cestovanie, rád spoznávam nové miesta a krajiny, zbožňujem Alpy aj prímorskú atmosféru. Predtým som sa z bodu A do bodu B presúval autom a samotná cesta nebola pôžitok, len nutnosť. Teraz na Vespe si už užívam úplne všetko. Nielen samotnú destináciu či pamiatky, ale aj presuny. Vždy je čo vidieť. Ako sa hovorí: Aj cesta je cieľ.
Aj samotné sedenie, počasie či starosti s batožinou sú však intenzívnejšie…
To áno. Ale ten, kto ju vyrobil, vedel, načo ju vyrobil. Dá sa prikúpiť kempingová stolička, stan a podobne. Zároveň na nej čokoľvek dokážete odviezť. Dve tašky nákupu, kabelku, stoličku a neviem čo ešte naraz.
Máte nejaký svoj sen, ktorý sa týka Vespy? Napríklad vlastniť nejaký vzácny zberateľský model alebo niečo podobné?
To naozaj mám. Veľmi sa mi páči Vespa s hranatým svetlom, plus chodím obdivovať jeden model tu do košickej predajne – model SS – prvý naozaj športový, ktorý má „nádrž“ medzi nohami, no v skutočnosti je tam schované rezervné koleso. Má tiež veľmi úzke riadidlá. Tak sa zatiaľ chodím len pozerať a možno raz…
Je na Slovensku veľa podobných, nazvime to „Vespa maniakov“, ako ste vy? Združujete sa v nejakých kluboch?
Myslím, že Vespa je obľúbená mimimálne tak ako Harley Davidson a klubov je po svete naozaj veľa. Každý rok sa napríklad organizuje podujatie Vespa World Days, čo je obrovský zraz na nejakom mieste, kde sa stretne okolo 10-tisíc majiteľov skútrov. Vlani sme napríklad boli v Pontadere, čo bola fakt obrovská masovka a účastníci prilietajú až z Ázie a na mieste si vedia požičať Vespu, keďže prevážať ju lietadlom by bolo problematické.
No a koľko klubov teda funguje na Slovensku?
Zatiaľ čo v Taliansku je v podstate v každom meste nejaký „Vespagang“, u nás to tak ani zďaleka nie je. Oficiálny Vespa klub je národný v našom hlavnom meste no a my máme náš košický lokálny.
Celkom ma prekvapilo zistenie, že veľa členiek je ženského rodu.
Povedal by som, že máme priam dámsky populačný boom, a to na lokálnej i národnej úrovni. Veľmi sa z toho teším. Tiež je jedno, či ste manažér alebo kuriér, pedagóg alebo pracujete v justícii. Hlavná je vášeň.
Kde všade ste už na Vespe boli? Ktoré krajiny ste prebrázdili?
Stále platí, že najďalej to bol Gibraltar a z neho Afrika. To bola zároveň aj moja najdlhšia súvislá cesta. Niečo cez 7-tisíc kilometrov mi trvalo približne 25 dní. Presne som si ju naplánoval – tu začnem, tam skončím a presne som tiež vedel, čo všetko chcem vidieť. Chcel som určite ísť do Barcelony či navštíviť Carcassone vo Francúzsku. Bolo to viacero bodov, ktoré som potreboval prepojiť – akoby krížovka, ktorá vznikla spájaním rôznych miest a pamiatok.
Stalo sa vám, že sa Vám Vespa cestou pokazila?
Našťastie nie, musím zaklopať, ale nikde som neostal stáť úplne bezradne. Vždy išlo len o drobnosti. A drobnú nehodu som mal tiež len raz, aj to u nás v Košiciach pri otáčaní na parkovisku, takže sa našťastie nič nestalo. Ale povedzme si úprimne – čokoľvek človek robí, keď práve nesedí doma na gauči, prináša istú mieru nebezpečenstva.
Chodievate na výlety sám alebo viacerí?
Niekedy aj viacerí. S partiou je to iné, vo dvojici tiež. Človek sa musí prispôsobovať. Keď jazdím sám, dám aj 600 kilometrov za deň, čo je 12 hodín a nie každému to vyhovuje. Riešim len svoje potreby a myšlienky. V kolektíve je to o kompromisoch, ale zase je väčšia zábava. Som za kombináciu čohokoľvek a s kýmkoľvek.
Sú pre Vás výlety na Vespe psychohygienou?
Je to naozaj úplný relax. Len čo je lepšie počasie, prídem do garáže, urobím po meste kolečko a je mi fajn. Je to úplne iný pocit. Nová energia do života.
Utkvelo vám v pamäti z ciest niečo mimoriadne?
Bolo fakt horúco, štyridsiatky a vy vidíte Pont du Gard, most, pri ktorom sa dá okúpať. Skočil som do vody a bol som tam asi hodinu. A to bol jedinečný moment.
Chodievate vôbec na dovolenky aj lietadlom alebo autom?
Ale áno. Dokážem si však už predstaviť život bez auta. So skútrom viete vybaviť v podstate všetko. Isteže sa vyskytnú aj momenty, keď je auto nevyhnutné, no to sa dá vyriešiť požičovňou. Je to len otázka toho, nakoľko je človek pohodlný.
Aké sú vaše najbližšie cestovateľské plány?
Určite jazero Bled v Slovinsku, kde bude veľké stretnutie. Zbožňujem krásne Alpy v kombinácii s morom. Potom chcem dať Sicíliu. Ideálne je spojiť cestu s kopcami, rôznymi zákrutami, prejsť cez levanduľové polia a dostať sa k moru… Vtedy som emocionálne naplnený.
A zo snov musím spomenúť Dakar. Preteky asi nie sú úplne zrealizovateľné, hoci je tam sekcia veterány, kde by som sa možno mohol šupnúť. Ale ja chcem prejsť priamo cestu Paríž – Dakar. Je to niečo, čo by som naozaj chcel. Treba na to však čas aj nejaké finančné prostriedky. Snažím sa šetriť, aby to vyšlo.
Ste v podstate aj bloger a prezentujete „Vespa štýl“ aj na sociálnych sieťach. Ako k tomu došlo?
Začal som si niečo písať a fotiť len tak pre seba. A v istom zmysle slova v tom bola aj lenivosť. Ono totiž po návrate z ciest sa mi nechcelo každému opakovať tie isté zážitky. Chcel som však, aby vďaka mne nasali celú tú atmosféru. Zároveň som trochu ako Dory z Hľadá sa Nemo a všetko okamžite zabudnem. Som veľmi roztržitý, neviem, čo skôr a na novom mieste chcem vidieť to aj tamto, čo najviac toho postíhať. A tak si zapisujem poznámky, aby mi nič neušlo, a rád sa k nim aj sám vraciam.
