Lietanie berie s humorom aj nadhľadom. Hudobník a zabávač Marián Čekovský spomína na svoj prvý let, ranné „maskáčové“ odlety aj na to, či už niekedy využil ošemetné vrecko pri turbulenciách.
Máš toho určite veľmi veľa nalietané, ale pamätáš si na svoj úplne prvý let?
Áno, bolo to veľmi dávno a myslím, že to bolo do Prahy. Boli to lietadlá, ktoré mali ešte vrtule a vmestilo sa do nich tak 10 – 12 ľudí. Letel som z Košíc so svojím otčimom.
Bol to zážitok sledovať ako malý chlapec z okna, ako sa svet dá vidieť z rôznych uhlov. Pozerám sa z okienka, všetko hučí a ja sedím v lietadle staršieho typu, vyrobeného v Sovietskom zväze, a pozerám sa na svet zhora. Takže pamätám si to ako zážitok, ktorý vo mne dodnes rezonuje – aj vďaka tomu, že to lietadlo reálne rezonovalo. A aj vďaka tomu, že lietanie je niečo, čo si človek buď obľúbi, alebo mu z toho vznikne trauma. Ja som si ho obľúbil.
Spomínaš Prahu, predpokladám, že je to tvoja asi najčastejšie navštevovaná destinácia.
Praha je miesto, ktoré si človek naozaj zamiluje. Keď tam prichádza za prácou, je to výhodné, ale poznám ju aj v pracovnej, aj voľnočasovej rovine.
Pre mňa je to ako keby sa Československo „prelomilo“ – Košice a Praha sa k sebe priblížia ako cez časovú dieru. Som rád, že existuje táto linka, lebo čas je naozaj dôležitý.
Rýchle cestovanie do Prahy mi umožnilo všimnúť si, že Košice sú taká malá Praha. Praha mi zase pripomína zväčšené Košice. Letisko v Prahe sa stále rozvíja, pribúdajú nové obchody a vylepšenia, ale čo mi najviac imponuje, je klavír, ktorý tam hrá. To mi v Košiciach trochu chýba.
Na druhej strane, v Košiciach by som sa k nemu asi ani nedostal, lebo všetko prebieha rýchlo a stretávam tu veľa známych a priateľov.
Máš nejaký špeciálny zážitok, ktorý sa viaže k skorým ranným odletom z Košíc do Prahy?
Najbežnejším zážitkom z ranných odletov je sledovať kolegov, priateľov a ľudí z Košíc, ktorí vyzerajú tak, ako človek vyzerá skoro ráno – teda ako keď práve vstane. Ale je to milé, úsmevy sú vždy priateľské.
Na košickom letisku vraj vznikol aj výraz „maskáčo“, môžeš ho vysvetliť?
Lietajte do sveta. Koľko by stála letenka?
Maskáčo je vlastne „doplnok paliva“ pre organizmus. Povedané diplomaticky – je to šálka, ktorá pripomína kávu, aby to nevyzeralo, že kráčaš s niečím iným.
Niekedy sme sa „zamaskáčovali“ tak, že by som ani nemusel nikam letieť – ale to je už off record. Samozrejme, najlepšie je to nepreháňať.
Občas sa síce stane, že to človek na letisku preženie, ale to nie je náš prípad – my Košičania také veci nerobíme. (Úsmev.)
No a keď lietanie pred rokmi porovnáš s lietadlom, ktoré lieta dnes – veľké prúdové, ktoré zvládne trasu za približne 55 minút?
Musím ťa opraviť – vôbec to nie je 55 minút. To je čas aj s nástupom a výstupom. Let je taký rýchly, že letušky sotva stihnú prejsť uličkou.
Tiché lietadlo mi pripomína japonský vlak – človek vojde, sadne si na svoje miesto a ide sa.
Je nádherné sledovať Tatry – keď letím do Bratislavy, mám ich po pravej ruke a vždy si to užívam.
Tým, že som veľký fanúšik lietania, mám doma aj letecký simulátor. S deťmi si lietanie často skúšame – rôzne typy lietadiel, prúdové aj malé. Je to veľmi verné, možno na 95 %, ale stále je to úplne iné ako sedieť v skutočnom lietadle.
Cestujúci majú ale výhodu – môžu si napríklad zahrať Tetris. Raz som si zahral štyri hry a už som bol v Bratislave. Také je to rýchle.
Veľmi pekne si premostil z Prahy na Bratislavu. Od novembra, teda ešte stále je to len pár mesiacov, sa po dlhom čase opäť lieta z Košíc do Bratislavy. Sú to veľké, moderné lietadlá, 239-miestne. Od 21. marca sa už dokonca lieta 13-krát týždenne, čiže okrem stredy sa to dá každý deň otočiť – ráno aj večer. Zmenilo ti to nejako život? Predsa len, do Bratislavy sa potrebuješ dostávať často – doteraz to bolo autom alebo vlakom, ale teraz je to pohodlnejšie.
Dá sa povedať – a hovorím to trochu ironicky – že konečne máme „diaľnicu“ Košice – Bratislava, a dokonca rýchlejšiu, než sme si predstavovali. Táto letecká linka výrazne zjednodušila cestovanie a eliminovala množstvo dopravných situácií, ktoré som roky zažíval pri cestách autom.
Bratislava je hlavné mesto a som rád, že vďaka tejto linke sa dajú veci vybaviť „na otočku“ – ráno odídem, večer sa vrátim. Aj keď pracujem na projektoch, ako je Inkognito, časy letov mi presne zapadajú do harmonogramu natáčania.
Chcem sa aj poďakovať – veľmi to pomáha a všetci sme z toho nadšení. Dokonca stíham aj obed, čo výrazne znižuje stres a celkovú záťaž – nielen pre cestujúcich, ale aj pre vodičov, ktorí už nemusia absolvovať tie dlhé presuny.
Vďaka tejto linke navyše veľa Bratislavčanov postupne objavuje Košice. Dokonca už zistili, že existujú. (Smiech.) A už sa nehovorí, že „na východe nič nie je“ – práve naopak, že tu je všetko.
Aký si typ cestujúceho? Keď sa lietadlo začne trochu „hýbať“, čo sa občas stáva vplyvom rôznych fyzikálnych okolností, si skôr nepokojný, alebo sa oprieš do sedačky a necháš to tak?
Už nech sa deje čokoľvek, nedá sa s tým nič robiť. Treba sa zmieriť s tým, že keď som si vybral tento typ cestovania, idem do toho so všetkým. Strach mi nepomôže. Jediné, čo riešim, je napríklad situácia, keď potrebujem ísť na toaletu a je tam „trma-vrma“ – stojí tam 4 – 5 ľudí. Vtedy si poviem: chvalabohu, že je ešte jedna vzadu, tak sa to dá vyriešiť.
Inak sa snažím na toaletu veľmi nechodiť, lebo keď idete z posledných sedadiel dopredu, ešte to nie je také zlé – nikto si vás veľmi nevšíma. Ale cestou späť sa na vás pozerajú všetci. (Smiech.) To je taký ten moment „tu prichádzam“ a človek sa len usmeje.
Keď sú turbulencie a podobné veci, veľa sa s tým robiť nedá. Tým, že chápem fyzikálne zákony, viem, prečo sa to deje. Príroda je silná, takže si z toho už nerobím ťažkú hlavu.
Existujú síce situácie ako pokles tlaku a podobne, ale je to zanedbateľné v porovnaní s tým, koľkokrát musíte brzdiť alebo trúbiť na ceste autom do Bratislavy. Preto pevne verím, že letecká doprava zostane najbezpečnejším spôsobom cestovania.
Poďme trochu ďalej do sveta. Máš za sebou množstvo letov, určite aj diaľkových. Je nejaký, na ktorý nikdy nezabudneš?
Cesta do USA je vždy veľký zážitok. Bolí vás telo, najmä ak necestujete v prvej triede. Tam si človek uvedomí, že by sa možno mal lepšie učiť. (Smiech.) Ale mám rôzne zážitky – dobré aj menej komfortné.
Vždy si však hovorím, že keby sme tú cestu absolvovali loďou ako naši predkovia, trvalo by to oveľa dlhšie. Malo by to síce svoje čaro, ale komfort by bol úplne inde.
Užívam si tiež jedlo v lietadle. Nie každý však vie po jedle pokojne cestovať. Občas sa stane, že niekto musí využiť aj vrecko pred sebou – hoci to väčšinou prebieha nenápadne. Ja som to našťastie ešte nezažil a dúfam, že ani nezažijem. Snažím sa neprejedať pred letom ani počas neho.
Ale celkovo – lietanie by malo byť vždy zážitkom. Samozrejme, nie vždy je všetko ideálne, ale aj to k tomu patrí.
Zhováral sa Juraj Tóth. Kompletný rozhovor si viete vypočuť v podcaste Z Košíc do sveta.