Je to muž dvoch tvárí. Bežne ho môžete stretnúť vo funkcii pracovníka biologickej ochrany letiska, no na pódiách sa pred deťmi okamžite mení na obľúbeného Huga Sníčka. Na jednej strane zamedzuje stretu lietadiel a vtákov, na strane druhej spieva, repuje a zabáva najmenších. Peter Lupták nám porozprával o čajkách, ktoré nie sú práve najmúdrejšie a spôsobujú mu nemalé problémy, o vášni k sokoliarstvu aj o tom, že hoci ešte vlastné deti nemá, s malými divákmi si rozumie bez problémov.
Ako dlho už pracujete na bratislavskom letisku ako zamestnanec biologickej ochrany letiska?
Na Letisku Bratislava pracujem 4 roky. A od začiatku na biologickej ochrane.
A ako ste sa dostali k takejto netradičnej profesii?
Sokoliarstvu sa venujem od svojich 8 rokov. V podstate skoro celý čas aktívne. Akurát keď som nastúpil na Vysokú školu múzických umení, tak na to nebol čas. Je to pomerne časovo náročný koníček alebo skôr aj životný štýl. Chvíľu som pracoval pre Slovenskú televíziu (v súčasnosti Rozhlas a televízia Slovenska – pozn. red.), potom pre JOJ-ku, no len čo prišla korona, obmedzili sa vystúpenia. Aj v divadle som pôsobil len externe, takže som sa začal obzerať po niečom stálom. V tom čase sa práve uvoľnilo jedno miesto pracovníka biologickej ochrany letiska, takže som poslal žiadosť, išiel na pohovor a som tu.
Je na to potrebné nejaké špeciálne štúdium alebo to vyvstalo práve z vašej vášne pre sokoliarstvo?
Nie je na to potrebná špeciálna škola, no človek musí mať čistý register, vodičský preukaz, poľovnícke skúšky, tiež musí byť členom Slovenskej poľovníckej komory a členom Slovenského klubu sokoliarov. Podmienkou je aj byť aktívny sokoliar.
Spomenuli ste, že je sokoliarstvo istý životný štýl. Ako si to máme predstaviť?
V podstate je to tak, že keď sa človek začne venovať sokoliarstvu, tak ho to buď chytí len na chvíľu alebo sa mu potom venuje až do konca života. Ako som spomínal, je to časovo veľmi náročné a človek tomu venuje čas či je leto či zima. Je jedno či je práve sezóna odchovu alebo lovecká sezóna, sokoliar sa musí dravcovi venovať skoro stále.
Z môjho pohľadu vníma bežná verejnosť sokoliarov čisto iba cez vystúpenia v školách či na festivaloch…
Je to tak. No hlavná činnosť je lov pomocou pernatých dravcov. A potom je tu biologická ochrana, či už letísk alebo ovocných sadov, prípadne kultúrnych pamiatok.
Ako vyzerá váš bežný pracovný deň na letisku? Chápem, že musíte plašiť vtáky, ale čo to obnáša?
Mnohokrát za deň v pravidelných a nepravidelných intervaloch chodíme či už po okolí letiska alebo priamo po letisku, sledujeme pohyb divých vtákov a živočíchov. Kde hniezdia, kde sa hýbu.
Sú aj konkrétne druhy vtákov, ktoré vám dávajú viac zabrať ako iné? Ktoré sú skrátka problematickejšie?
Áno, medzi problematickejšie rozhodne patria čajky, ktoré sa často vyskytujú na letisku vtedy, keď prší, pretože v tom čase vyliezajú dážďovky a tie potom väčšinou ostávajú na betónovej ploche. Čajky prilietajú a požierajú ich. No a priznajme si – čajky nie sú práve úplne najostrejšie ceruzky v peračníku. Máme s nimi často problémy aj pri plašení, keďže niekedy vôbec nechcú odletieť. A keď neodlietajú ani keď už strieľame do vzduchu brokovnicami, je to problém. Z ministerstva preto máme výnimku na prepravovanie, plašenie, ale aj eliminovanie určitých druhov, ktoré musíme niekedy žiaľ naozaj aj strieľať. Používame následne špeciálne psy – stavače, ktoré nám ich následne aportujú. Ak by totiž niekde ostal uhynutý kus, mohol by opäť priletieť nejaký dravec kvôli potrave. V blízkosti terminálu nám zase robia problém krkavcovité vtáky ako kavky alebo straky.
Sú niektoré vtáky, resp. nejaký konkrétny druh, také prefíkané, že napríklad zistia, že ich chodievate plašiť v rovnaký čas, a naučia sa, že v tom čase nemajú nevychádzať?
V podstate sú to všetky krkavcovité vtáky, čiže od veľkosti straky, kavky až po krkavca. Sú to vtáčiky, ktoré sú inteligentnejšie a hneď vedia odpozorovať časy plašenia. Dokonca aj škorec, ktorý je pomerne malý vták s veľkosťou drozda. Aj z toho dôvodu využívame rôzne spôsoby plašenia – máme psíky, strelné zbrane, bioakustiku, čo sú vlastne nahraté zvuky vtákov – či už výstražné alebo zvuky dravcov. Bioakustiku však musíme vždy kombinovať s nejakou reálnou hrozbou, že buď tam musí byť reálne dravec, alebo použijeme zbraň, aby si skrátka vtáky na zvuky nezvykli. Niekde napríklad používajú aj zvukové delá, no aj na tie sa dá zvyknúť.
Celkovo to plašenie vždy závisí od druhov a množstva vtákov, ktoré sa tam vyskytujú. Ak je ich výskyt len občasný, dá sa to zvládnuť. Avšak naše bratislavské letisko má okolo silnú infraštruktúru, tiež je obklopené vodnými plochami či poľami s obilninami, čiže je to v podstate veľký jedálenský stôl pre všetky druhy vtákov. A navyše sa nám tu vyskytujú aj sysle, keďže ide o najväčšie sysľovisko na Slovensku, preto k nám dravé vtáky prilietajú často až od Nitry.
Podmienky u nás na letisku teda majú vtáky skvelé a my – dokopy štyria kolegovia, sa im ich pokúšame aspoň trošku zhoršiť.
Biologická ochrana bratislavského letiska tento rok oslávila 40. výročie. Aké boli oslavy?
BOL-ka sa založila 1. apríla 1985, presne na Deň vtákov. (Úsmev.) Tak sme to vtedy aj náležite oslávili spolu so všetkými terajšími i bývalými kolegami. Bolo nás dokopy 26.
Čo vy a lietanie, keď teda pracujete na letisku na takejto špecifickej pozícii? Nemávate napríklad obavy, že vám nejaký vták vletí do motora?
Keď letím z bratislavského letiska, tak nemám žiadne obavy. (Úsmev.) Ale, samozrejme, že človek vždy rozmýšľa nad kadečím, ale radšej nikdy nemaľujem čerta na stenu. Upokojuje ma, že napríklad my sme mali za minulý rok na 16-tisíc letov iba nejakých 9 stretov s vtákmi, čo je naozaj veľmi málo, pričom sa tu rátajú aj 3 strety s lastovičkami, prípad, keď lietadlo na rolovacej dráhe prešlo zajaca… Takže v podstate všetky tieto strety, čo sme za posledné roky mali, boli s menšími druhmi vtákov a zvierat. Väčšinou do váhy 250 gramov, čo na lietadle v podstate nespôsobí žiadnu poruchu.
Ale vo svete vtáky zvyknú spôsobiť letecké katastrofy, však?
Ono sa tomu totiž nedá vyhnúť na 100 percent. Žiaľ, ani u nás. Robíme však všetko preto, aby sme sa vyhli hlavne stretom s väčšími druhmi vtákov, ako sú labute, husy, dokonca orliaky morské nám tu lietajú, tiež volavky… Snažíme sa ich odplašiť a u tých menších vtáčikov sa to nedá uhrať stopercentne, ale dôležité je to, aby to bolo hlavne bezpečné.
Vy si však človek dvoch tvárí, a popri tejto bežnej práci sa, keď vám padne, meníte na Huga Sníčka. Nie je to trošku schizofrénia?
Práveže pre mňa je to dar a radosť, lebo robím dve veci, ktoré ma bavia. K deťom mám veľmi pozitívny vzťah, ale je zase pravda, že niekedy je už na mňa po vystúpeniach tých ľudí, ani nie detí, ale všetkých ľudí, priveľa. Preto som veľmi rád, keď môžem byť na letisku, lebo tam síce mám kolegov a skvelý kolektív, ale v podstate mojimi hlavnými kolegami sú môj vlastný pes Gaston a moje dravce. Takže práca so zvieratami je pre mňa v podstate oddych.
Hugo Sníček vznikol v čase, keď ste ešte študovali na Vysokej škole múzických umení?
V podstate áno. Pôsobil som najskôr v projekte Trpaslíci v Slovenskej televízii a prvý režisér toho projektu, Vlado Kriško, vymyslel túto postavu. Potom som pred 8-9 rokmi prešiel do JOJ-ky.
Hneď na váš prvý album pre deti vám texty pripravovali osobnosti ako Daniel Hevier, Peter Bič a podobne.
Tiež to bolo v podstate vďaka už zmieňovanému Vladovi Kriškovi. Pán Daniel Hevier s nami tiež spolupracoval aj na Trpaslíkoch, takže tam to vzniklo. Ja už som sa k tomu dostal iba ako slepé kura k zrnu. Mal som šťastie, lebo v podstate nie som spevák, ale vyštudovaný bábkoherec. A mal som tiež šťastie pracovať na prvom albume napríklad s dirigentom Rastislavom Dubravským. Neskôr som vydal aj prvý repový album pre deti. Tam už na ňom spolupracovali veľké mená repovej scény – texty písal Zverina, hudbu robili Shomi a Elpe.
Hovorí sa, že je detský divák najnáročnejší, lebo hneď prekukne každú neúprimnosť. Ako sa snažíte vcítiť do detského sveta?
Mám v sebe veľký kus chlapca, mám tiež mladšiu sestru a hoci ešte nemám vlastné deti, vzťah k deťom bol u mňa vždy pozitívny. Myslím si, že mi to od začiatku išlo nejako samo od seba a nemal som nikdy problém s tým, že by mi deti niečo neverili. V podstate aj správanie Huga Sníčka veľakrát vychádza z mojich osobných reakcií, takže nám to s deťmi zatiaľ dobre ladí.
A dokážu vás deti niekedy nečakanie zaskočiť – či už nejakou otázkou alebo podobne?
Moje vystúpenia sú čiastočne interaktívne, takže som zaskočený v podstate na každom. (Smiech.) Niekedy mi kladú otázky, na ktoré fakt neviem, kde prišli, ale mám rád práve túto úprimnosť.
Máte ako Hugo Sníček nejakú svoju najobľúbenejšiu pesničku?
Je ich viac, ale zo starého albumu sú to Zvieratá, z repového Rodičia. A teraz ma veľmi baví aj hokejová pesnička, hoci na výsledkoch zápasov sa to až tak neodrazilo.
Aký máte vzťah s inými interpretmi detských pesničiek?
Najbližší určite s Dúhalkou, keďže sme spolu natočili dve série. So všetkými sa však poznám osobne a máme dobrý vzťah. Neberiem ich ako konkurenciu, každý z nás má trochu iný štýl.
Môžete na Dúhalku niečo nabonzovať, čo o nej možno deti nevedia?
Je naozaj skvelá rocková speváčka. Prednedávnom jej dokonca vyšla pesnička Stále sme to my s Kulym z Desmodu.